Utiekla z Iránu, na Slovensku založila školu: Príčinou zlého konania je nevedomosť

Po tom, ako ju v mladosti odsúdili za zločin "korupcie na zemi", utiekla z Iránu do Švédska. Udalosti, ktoré v živote pretrpela, ju však nezlomili. Život v novej krajine jej dal možnosť aktívne sa zapájať a podporovať témy ako rovnoprávnosť mužov a žien či svetové občianstvo. Dnes žije na Slovensku a usiluje sa o lepšie školstvo.

Ako sedemnásťročná ste pre iránsku revolúciu utiekli z Iránu cez Pakistan do Švédska. Krajinu ste sa rozhodli opustiť pre zlú situáciu. Ako revolúcia prebehla a ako ste vnímali fakt, že musíte odísť z krajiny a od svojej rodiny?

K revolúcii viedla ekonomická nerovnosť i nedostatok priestoru pre politickú aktivitu. Pre mňa bolo očividné, že slepé nasledovanie duchovenstva, ktoré sa snažilo ukazovať „správnu“ cestu, nie je riešením situácie.

Náboženský fundamentalizmus a nespútaný nacionalizmus sa stali mottom davov v uliciach.

Revolúcia prišla rýchlo a všetko bolo veľmi intenzívne. Začalo sa aj silné prenasledovanie členov bahájskeho spoločenstva, najväčšej náboženskej minority v Iráne, ku ktorej sme s rodinou patrili.

Netrvalo dlho a našich bahájskych priateľov zatkli, majetok mojich rodičov, rovnako ako aj mnohých našich známych skonfiškovali a moji rodičia prišli o prácu. Brata a bratrancov vylúčili z univerzity.

Desať žien z bahájskej komunity, medzi nimi aj šestnásťročné dievča Monu, obesili za zločin výučby morálnej výchovy svojich príbuzných. Za jeden rok do nášho domu trikrát vtrhli úrady a zhabali každú knihu a papier, ktoré našli.

Keď mi prišiel oznam, že za zločin „korupcie na zemi“ som vylúčená zo školy a nahlásená úradom, rodičia sa rozhodli poslať ma preč.

Nikdy som si však nemyslela, že svoju rodinu tak dlho neuvidím.

Prečo ste si zvolili práve Švédsko?

V tom čase vo Švédsku študoval môj brat a Organizácia spojených národov pre utečencov v Pakistane sa primárne snažila posielať žiadateľov o azyl do krajín, v ktorých už mali nejakého príbuzného.

Počas štúdia vo Švédsku ste stretli študentov z Československa, ktorí tam prišli na výmenný pobyt a pozvali vás, aby ste ich prišli navštíviť do Olomouca. Nakoniec ste sa rozhodli presťahovať sa sem. Aké boli vaše prvotné dojmy z vtedajšieho Československa? A ako vnímate Slovensko dnes?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mala dostať 99 rán bičom za feministické básne a kritiku krajiny (rozhovor) Čítajte 

Bolo to trochu ako z noviel od Kafku. Ponuré, centrálne organizované a byrokratické, no zároveň veľmi šarmantné – také, ako sme zvyknutí vidieť vo filmoch.

V porovnaní so Švédskom, kde sú procesy vytvorené tak, aby ľuďom život uľahčovali, v Československu trvalo všetko dlhšie.

Bola tam však prekrásna túžba objavovať a učiť sa o čomkoľvek, čo bolo nové, alebo čo pochádzalo zo zahraničia.

Som nadšená z rozvoja Slovenska a z toho, akým smerom sa pomaly uberá. Skutočne mi to prináša šťastie a nádej. Mám pocit, že sa čoraz viac ľudí snaží prispieť k pokroku krajiny a vníma to ako svoju zodpovednosť.

(zdroj: Jana Liška)

Založili ste tu medzinárodnú súkromnú škôlku a základnú školu. Čo vás k tomu viedlo?

Potreba je matkou vynálezu. V čase, keď boli moje deti malé, nenašla som uspokojivé riešenie. Prvé roky sú najkritickejším obdobím dieťaťa a treba mu venovať všetku pozornosť, preto sme zriadili materskú školu.

Neskôr nás rodičia našich detí v škôlke povzbudili, aby sme pokračovali aj v základnej škole. Musím povedať, že práca v školstve je jedným z najfascinujúcejších a najradostnejších povolaní, ktorým sa dá venovať.

Ako prebieha vyučovanie? Aké veci sa snažíte deťom ukázať a čo veríte, že je dôležité, aby sa naučili?

Dieťa má obrovský potenciál, ktorý je potrebné rozvíjať pre jeho šťastie aj pre blaho spoločnosti. Snažíme sa rozvíjať kapacitu a schopnosti detí. Budovanie charakteru je rovnako dôležité ako rozvoj intelektu.