Česká horolezkyňa: Keď prepnem do režimu expedície, deti mi nechýbajú

Česká horolezkyňa Klára Kolouchová tento rok koncom júla pokorila najťažšiu osemtisícovku K2. Bola to jej štvrtá hora s výškou nad 8000 m n. m. po Mount Evereste, Čo Oju a Kančendžonge. Táto bilancia jej patrí ako jedinej žene v Čechách a na Slovensku. Vyštudovala obchod, pracovala vo veľkých spoločnostiach v Prahe a v Londýne, lezenie po horách je jej hobby. V ňom ju podporuje aj manžel, ktorý sa horolezectvu venuje tiež. Spolu vychovávajú dcéru Emmu (11) a syna Cyrila (5). V piatok, 8. novembra 2019, sa predstaví aj na lezeckom festivale HoryZonty v Trenčíne so svojou multimediánou prezentáciou.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Ste matka dvoch detí aj manželka. Ako sa vám odchádza na niekoľkotýždňové expedície?

Všetci sme si na to už zvykli, takže sa mi odchádza celkom dobre. Vnútorne sa už vopred vyplačem, keď sa rozhodujem, či vyrazím na ďalší kopec. Deti si odo mňa skôr oddýchnu.

Potom už k tomu pristupujem racionálne, pretože sa rozbiehajú samotné prípravy na expedíciu. Ale na letisku k nejakým slzám určite dôjde.

Vždy na poslednú chvíľu mi v tom zhone deti niečo zabalia na cestu. Emma je veľmi tvorivá, takže mi zakaždým niečo vyrobí a povie, aby som si to otvorila, keď mi budú najviac chýbať.

Ako znášate také dlhé odlúčenie?

Súvisiaci článok Volajú ju Foresta Gumpová: Prešla Pacifickú hrebeňovku dlhú 4300 kilometrov (rozhovor) Čítajte 

Bol to vývoj, ktorým som sa postupne prepracovala a naučila som sa oddeliť expedíciu od emócií, takže mi nerobí problém odísť aj na dva mesiace.

Na horách sa potom plne sústredím len na kopec, prepnem do módu lezenia. Nevoláme si. Jediné spojenie mám s manželom.

Keby som počula deti, bolo by ťažké oddeliť emócie od cieľa a komplikovala by som si expedíciu. Zároveň však viem, že rodina doma funguje a majú sa dobre. Vytvárajú bezpečie a zázemie, do ktorého sa vždy zas môžem vrátiť.

Deti sa však menia zo dňa na deň. Aké je to vidieť ich znova po dlhom čase?

Je to úžasné a silné. V tomto prípade mám možnosť zažiť niečo podobné ako babičky, ktoré vidia svoje vnúčatá raz za pol roka a hovoria: Ježiš, tie deti vyrástli. Keď sa vrátim po dvoch mesiacoch, zrazu mi dôjde, ako sa zmenili. Tie skoky sú veľmi viditeľné. Taká zmena však občas nie je na škodu.

Našťastie, u mňa ako matky to nie je tak, ako opisovali niektorí muži, ktorí sa vrátili z expedícií.

Deti sa im otočili chrbtom a vzdorovali, pretože si hovorili, že keď tu pre ne nebol ich otec, nebudú tu ony pre neho. U nás sa otvoria dvere, idem do kolien a všetkým sa nám rozžiaria oči.

Chápu už deti, že odchádzate na dlho a robíte niečo nebezpečné?