Rímsky básnik Ovídius vo svojej knihe Umenie milovať ponúka zaľúbencom rôzne rady. Aby žena dokázala zviesť svoj objekt záujmu, odporúča jej naučiť sa tancovať, dokázať skrývať svoje telesné nedostatky, voňať a v prípade pokazených zubov sa zdržať smiechu.
„Tá, ktorej dych páchne, by nemala nikdy prehovoriť pred jedlom,“ svojsky radí umelec vo svojej knihe.
Aby mali ľudia v minulosti svieži dych, vyhľadávali pomoc rôznych byliniek. Priekopníkmi využívania mentolu na tieto účely boli ešte pred 3000 rokmi Egypťania. Zmiešavali tiež myrhu s kadidlom, škoricou a medom.
Zrod kefky

O jej zrode a vývoji písal pre Huffington post aj newyorský dentista Thomas P. Connelly. Uvádza, že prvé zubné kefky vyrobili v 13. storočí Číňania, ktorí do nich pracne vkladali chĺpky z prasiat.
Babylončania viac ako 4000 rokov pred týmto vynálezom čistili svoju sklovinu natrhanými konárikmi, ktorých konce „rozstrapkali“.
V Európe to boli práve francúzski dentisti, ktorí chceli spoločnosť 17. a 18. storočia naučiť používať zubné kefky. Masovo sa začali vyrábať v Anglicku, za ich nárast popularity sa pričinil William Addis z Clerkenwaldu.
V Amerike sa masovo začali vyrábať o niečo neskôr, v roku 1885. Jedna zo známych tovární sídlila v Massachusetts. Ako prví ich tu začali predávať balené. Modernejšie nylonové vlákna začala používať až v roku 1938 spoločnosť DuPont.
Napriek tomu nebolo čistenie zubov bežným ranným či večerným rituálom ako je to dnes. Tento návyk si osvojili až vojaci v druhej svetovej vojne a po jej skončení si ho priniesli aj domov. Technologický vývoj túto oblasť nášho života neminul.
Vynález prvej elektrickej kefky sa pripisuje doktorovi Philippovi Woogovi, ktorý v roku 1954 predstavil vo Švajčiarsku kefku Broxodent. Znovunabíjaciu kefku zas v roku 1961 predstavila firma General Electric.
Rotačné schopnosti tomuto šikovnému vynálezu pridal Interplak v roku 1987. Dnes už máme na trhu desiatky variantov zubnej kefky, od klasických plastových, cez drevené, prírodné, elektrické a sonické.
Najprv mydlom, potom fluoridom
Zubná pasta v dobovej forme bola bežnou súčasťou ústnej hygieny v Indii a Číne už 500 rokov p. n. l. Tak ako takmer vo všetkom, v používaní niekdajšej zubnej pasty nezaostávali ani Egypťania, Rimania či Starovekí Gréci.