Istých ľudí vzrušuje umenie. Keď vidia obraz, ktorý má v sebe nevysvetliteľnú príťažlivosť, nechajú sa ním zviesť. Dívajú sa dovtedy, kým ich sám nepozve do príbehu, do nálady, do zakázaných zákutí. Je to ako dostávať sa niekomu pod kožu.
Zatúžili ste po takomto afrodiziaku? Vezmite si ktorékoľvek dielo najznámejšieho „blázna“ obdobia surrealizmu Salvadora Dalího.
Napríklad jeho obraz Sen vyvolaný letom včely okolo granátového jablka, sekundu pred precitnutím z roku 1944. Čo na ňom vlastne vidíme?
Vidíme nahú ženu ležiacu na kúsku pevniny, ktorú obklopuje more. Keď sa však prizrieme pozornejšie, zbadáme, že sa jemne vznáša, levituje. Nič ju nevyrušuje.

Ani bodák zbrane, ktorá jej mieri do tváre, ani pár zúrivých tigrov, čo sa ju chystajú roztrhať.
Vzadu kráča na predĺžených tenkých nohách nenápadný slon. Šelmy vyskakujú z papule ryby, tá zas vyskakuje zvnútra granátového jablka.
Znôška nezmyslov? Nie.
V tom čase sa už Dalí poznal so Sigmundom Freudom, zakladateľom psychoanalýzy.
No aby sme skutočne pochopili význam tejto kompozície, treba najprv vyrozprávať príbeh iného vzťahu. Vzťahu s Galou, maliarovou osudovou láskou.

Spoznali sa v čase, keď bola Helena Devulina Ďakanovová, ktorej všetci hovorili Gala, manželkou Salvadorovho priateľa, básnika Paula Éluarda.
V tej sekunde, ako ju uvidel, pochopil, že je preňho zjavením. Stelesňovala ženu jeho detských snov, vravel, že ju maľoval už predtým než ju vôbec spoznal.
Stavba tela, jej paže, ramená, chrbát, to všetko už videl vo svojich víziách, no až teraz sa to zhmotnilo priamo pred jeho očami.
Bol absolútne presvedčený, že sú určení jeden pre druhého. Ich začiatky však neboli ľahké.
Dalí trpel zvláštnou poruchou. Vždy, keď chcel Galu osloviť, alebo keď ho oslovila ona, dostal kŕčovitý záchvat smiechu. Presne ako Joker, antihrdina z filmu tejto sezóny.

Hanbil sa, trpel. Gala však intuitívne vycítila, čo tento hysterický smiech znamená.
Od tej chvíle ho sprevádzala všade, kam sa výstredný Španiel vybral. Podporovala jeho výstrelky, obhajovala ho, ochraňovala pred neprajníkmi i pred sebou, nechala sa mu nastotisíckrát maľovať.
Videl ju ako mýtickú bytosť, madonu, sférickú bohyňu metafyziky, delírium erotiky.
Kópiou tohto milostného kanibalizmu, ktorým je Dalí posadnutý, sú práve tigre z obrazu. Ryba je silný ženský symbol v mnohých starých kultúrach, dá sa čítať aj ako lono.

Jablko ako také je navždy späté s prvým hriechom, zvedavosťou ženy, pádom ľudstva a stratou niečoho jedinečného.
No a granátové jablko odjakživa značilo plodnosť a hojnosť. Je začiatkom reťazca, z ktorého vychádzajú ďalšie tvory.
Slon v pozadí spája zem s nebom, človeka s božstvom. Voda ich zas rozdeľuje.
Samotný Dalí opísal vznik obrazu z trochu iného uhla. Pripomenul teóriu priateľa Freuda, že príbehový sen je vyvolaný okamihom, ktorý vedie k precitnutiu.
Tak ako teraz, keď bzukot včely vyprovokoval bodnutie a Gala sa zrazu prebudila.

A takto by sme mohli pokračovať. Čo plátno, to hlavolam. Až do osudného roku 1982. Gala zomrela a zdrvený Dalí osamel.
Rozhodol sa spáchať samovraždu dehydratáciou. Veril, že sa takto dokáže vrátiť do larválneho štádia a zaistí si tak nesmrteľnosť.
Hoci táto metóda zlyhala, cieľ dosiahol.