Kŕmili ich, starali sa o nich, no aj tak zomierali. Na nedostatok lásky

Od počiatkov svojej existencie boli sirotince nielen útočiskom pre opustené deti, ale aj miestom, ktoré malo alarmujúco vysoké čísla detských úmrtí. V minulom storočí sa dlho predpokladalo, že ide o dôsledok prenosu infekčných chorôb, a tak sa začalo dbať na intenzívnejšiu seperáciu detí a hygienu.

Miera úmrtí však ostala vysoká. Začiatkom 20. storočia sa v niektorých amerických aj európskych sirotincoch a detských domovoch mohla podľa neoficiálnych údajov blížiť až k sto percentám.

Tento jav si v tom čase začali všímať aj viacerí psychoanalytici, ktorí sa venovali výskumu detí. Ich štúdie sa stali základom pre dnešné poznatky o detskom vývoji a vytváraní medziľudských pút. No boli aj ukážkou toho, ako nedostatok lásky, dotykov a kontaktu môže narušiť ľudskú osobnosť a dokonca aj zabíjať.

Nevydarený experiment

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dotyky potrebujeme viac, než si myslíme. Z maznania je úspešný biznis Čítajte 

Azda najkontroverznejšia prípadová štúdia, o ktorej sa literatúra dodnes zmieňuje len veľmi hmlisto sprostredkovane a ktorá v zahraničných študentských kruhoch pôsobí ako odstrašujúci príklad, je americký experiment zo 40. rokov.

Vedci mali v rámci neho rozdeliť štyridsať novorodencov do dvoch skupín, pričom jedna bola kontrolná, v ktorej bolo o deti postarané bežným spôsobom, druhá bola experimentálna.

Dvadsať bábätiek z druhej skupiny skúmali v špeciálnom zariadení, kde pracovníci napĺňali všetky ich základné potreby – kŕmili ich, prebaľovali, ukladali do postieľok. Všetky, okrem jednej.

Nepreukazovali im žiadne emócie. Podľa inštrukcií sa ich nemohli dotýkať viac, ako bolo nutné, nepozerali sa im do očí, neprihovárali sa im, jednoducho s nimi nevytvárali žiadnu interakciu.

Experiment museli výskumníci údajne ukončiť už po štyroch mesiacoch.