Akú prvú spomienku, ktorá súvisí s literatúrou alebo čítaním, máte?
To je ťažká otázka, ale pamätám sa, že v detstve nám so sestrou čítala mama a mali sme obľúbené knižky, napríklad o Guľkovi Bombuľkovi. To sú také prvé spomienky.
Inak sa musím priznať, že som v detstve čítala málo, viac som začala čítať až na strednej škole. Aj to je dôkaz, že s deťmi, ktoré nečítajú, to ešte nie je stratené a môžu si k tomu nájsť cestu.
Čo sa u vás zlomilo?
Možno som len do toho dorástla. Chodila som aj na dramatický krúžok, kde som mala kamarátov, ktorí čítali a navzájom sme si dávali odporúčania. Od pätnástich som tiež písala poéziu, takže sme ju aj čítali. To sa vlastne nejako dopĺňalo.
Tvoriť ste však začali skôr. Prvý román ste vraj napísali, keď ste mali desať. Položím teda poetickú otázku, či ste si písanie vybrali vy alebo si ono vybralo vás?
Asi si našlo ono mňa, niekde to tam odjakživa bolo. Nejaký čas som sa snažila s tým bojovať, predsa len som mala staršiu sestru (Evu Borušovičovú, pozn.red.), ktorá študovala scenáristiku a prišlo mi trápne, keby som to išla študovať aj ja.
Soňa Borušovičová
- Vyštudovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU.
- Písala scenáre pre detské relácie aj pre seriál Ordinácia v ružovej záhrade.
- Spolu so sestrou Evou Borušovičovou napísala scenár pre celovečerný film Vadí nevadí.
- Pracovala ako redaktorka v legendárnom internetovom magazíne Inzine.
- Vydala vlastnú detskú knižku Gregor – rozprávka o veľkom putovaní.
- Pracuje ako editorka vydavateľstva Slovart a okrem toho sa angažuje pod vlastnou značkou Literárny dom, kde pracuje ako "literárna dula" a pomáha potenciálnym autorom napísať a vydať knihy.
- Žije striedavo v Bratislave a vo Veľkých Kršteňanoch.
Tak som nešla a strávila som tri semestre na filmovej vede, kde som zistila, že to nie je moja šálka kávy.
Potom som predsa len urobila prijímačky na scenáristiku, kde som si tých päť rokov veľmi užila. Zistila som, že zmyslom môjho života je písať, a hoci je to dlhá cesta, je to moje poslanie.
Tá cesta bola vlastne kľukatejšia. Od prvej detskej knižky, cez písanie scenárov k filmu alebo napríklad k seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, ste sa dopracovali k literárnemu koučingu a nazývate sa aj literárna dula. Bolo to logické vyústenie?
Nebolo to logické vyústenie, ale nejakým spôsobom ma tam cesta doviedla.
Bol na nej aj Inzine, prvý slovenský internetový magazín a keďže som bola nielen autorka, ale aj redaktorka, koordinovala som autorov.
Mnohí v živote nič nepísali, no boli doma v nejakých zaujímavých témach a ja som musela zistiť, ako ich motivovať, aby pre nás písali pravidelne.
Na každého platilo niečo iné. Práve táto motivácia je niečím, čo je súčasťou mojej práce ako literárnej duly.
Mnohokrát sa autorom uprostred procesu stane, že si povedia – ale veď už toľko kníh vyšlo, táto moja vôbec nie je zaujímavá.
Ja musím nájsť dôvod, prečo to dopísať majú. Myslím si, že každý má nejaký zaujímavý príbeh alebo skúsenosť, ktorú môže odovzdať druhým.
Čo vlastne okrem motivovania znamená byť literárnou dulou?
Klasická dula sprevádza ženy pri pôrode a rodičky majú tú nevýhodu, že si uprostred procesu nemôžu povedať, že kašlú na to. Pri knižke sa to dá. Mne sa však prirovnanie k dule páči, lebo si pod tým ľudia vedia niečo predstaviť.
Prvý nápad, s ktorým autor príde, je ako tie dve čiarky na tehotenskom teste. Autora sprevádzam od začiatku tohto procesu, vysvetľujem, ako sa začína písať, ako si nájsť svoj rituál a pravidelnosť.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
