Ste zakladateľkou humanitárnej organizácie MAGNA, ktorá pomáha ľuďom pri humanitárnych katastrofách. Značná časť vašich misií, ak nie všetky, prebiehajú vo veľmi nebezpečných krajinách. Ako je na tom momentálne bezpečnosť humanitárnych pracovníkov?
Je to téma, ktorá je našej časti sveta stále veľmi vzdialená, hoci na ňu často upozorňujeme. Ostatných osem rokov sa bezpečnosť humanitárnych pracovníkov len a len zhoršuje.
Nedodržiavajú sa ženevské konvencie, humanitárni pracovníci a zdravotníci sú napádaní. Úplná katastrofa sa deje v Sýrii, no aj v Južnom Sudáne sú útoky na dennom poriadku a napríklad v Kongu pred mesiacom vypálili nemocnicu. To sú veci, ktoré boli v minulosti nepredstaviteľné.
Červený kríž alebo označenie zdravotnej pomoci na ambulancii predstavoval ochranu tých, čo pomáhajú i pacientov. Dnes je situácia taká, že označenie červeným krížom sa stalo terčom.
Opakované porušovanie medzinárodného humanitárneho práva má za následok dva problémy, životy nevinných a rovnako pozastavenie pomoci donormi.
Denisa Augustínová (42)
Od štúdia sa venuje pomoci so zameraním na mentálne zdravie a detských pacientov.
Pôsobí ako operačná riaditeľka medzinárodnej humanitárnej organizácie MAGNA, ktorú v roku 2001 založila s fotografom Martinom Bandžákom.
MAGNA zabezpečuje zdravotnú, nutričnú a sociálnu pomoc najmä deťom a ženám postihnutým chorobami, hladom, vojnou. Venuje sa tehotným a dojčiacim ženám a obetiam sexuálneho násilia.
Pomáha ľuďom v Kongu, Libanone, Sýrii, Kambodži, Južnom Sudáne, pôsobila aj v Nikarague, Nepále a na Haiti po zemetrasení, v Indii po tsunami či na Balkáne počas utečeneckej krízy.
Žije v Kambodži a je matkou dvoch dcér.
O dianí v krízami postihovaných oblastiach pravidelne bloguje.
Čím je táto situácia spôsobená?
Čiastočne izolovane sa to dialo aj predtým, ale súčasné dianie spustili ataky v Sýrii, kde sa porušili všetky pravidlá a prakticky medzinárodné humanitárne právo prestalo platiť, Sýria sa stala precedensom nedodržiavania ženevskej konvencie.
Medzinárodné spoločenstvo nijako nezasiahlo proti agresorom, ktorí napádali civilistov a zdravotníkov, používali chemické zbrane, bombardovali a vypaľovali nemocnice. Agresori tak videli, že neprišiel ani náznak vyšetrovania alebo pokus o ich postihnutie a riešenie.
To vytvorilo podhubie pre ďalšie a ďalšie útoky. Všetky humanitárne organizácie museli v teréne enormne sprísniť bezpečnostné opatrenia.
Ako napríklad?
Sú miesta, kde môžu pracovať len ľudia z lokálnej komunity. V Sýrii sa humanitárny pracovník alebo lekár stal doslova živým terčom a aj v našej nemocnici môžu pracovať len miestni pracovníci.
Tým sa nám ešte viac skomplikovala možnosť pomáhať ľuďom, ktorí trpia a ktorých situácia je už aj tak hrozivá.
V súvislosti so Sýriou sa hovorí o novej psychologickej kategórii. O čo ide?
Väčšina ľudí asi pozná výraz posttraumatická stresová porucha, ktorou môžu ľudia trpieť napríklad po nehode alebo inej traume. Veľmi častá je u ľudí, ktorí prežili vojnový konflikt.
Pacienti zo Sýrie však už vôbec nereagujú na liečbu a pomoc, ktorá sa bežne v podobných situáciách ponúka, pretože ich príznaky ďaleko prevyšujú posttraumatickú stresovú poruchu. Zdravotníci liečiaci preživšie deti tvrdia, že devastácia a trvalé dôsledky na duševnom zdraví ďaleko presahujú akékoľvek príznaky, ktoré predtým videli.
Odborná verejnosť preto po dlhých debatách a stretnutiach začala hovoriť o ľudskom devastačnom syndróme.
Čo to presne znamená?
Mala dostať 99 rán bičom za feministické básne a kritiku krajiny (rozhovor) Čítajte Poviem príklad. Mali sme dievčatko, ktoré prežilo vraždenie IS v Rakke, videla, ako vojaci hrali futbal s hlavami jej kamarátov. To sú hrôzy, ktoré si tu sotvakto vie predstaviť.
Podobné veci však zažívalo množstvo ľudí, ktorí napriek zverstvám museli žiť a fungovať, zachrániť seba a svoje deti. Keď potom dorazili do relatívneho bezpečia utečeneckého tábora, všetko na nich doľahlo.
Mnohí z tých, čo prežili agresiu v Sýrii, nie sú schopní fungovať v reálnom živote. Iste, vykonávajú dennodenné rutinné činnosti, no ich emocionálne prežívanie a vnímanie vlastného života je veľmi narušené.
Žijú v podstate v odlúčení od seba. Potrebovali by dlhodobú terapiu, no tých, čo prežili tieto hrôzy, je toľko, a ich psychické zdravie sa v úvode pomoci tak podcenilo, že je to veľmi komplikované, hoci nie nemožné.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
