Rozprávky o skutočných ľuďoch: Projekt Svetlo pod perinou ukazuje, kým môžeme byť

Lucia Pašková a Mária Starovics sú biznismenky, ktoré začiatkom roka 2019 spustili spoločný projekt Svetlo pod perinou. Predstavujú v ňom prostredníctvom rozprávkových príbehov skutočné osobnosti viac i menej známych Sloveniek a Slovákov, ktorí by sa mohli pre ostatných stať inšpiráciou.

Na príbehoch spolupracujú s mnohými autormi či autorkami a  dopĺňajú ich originálnymi ilustráciami. A prečo práve Svetlo pod perinou? „V skutočnosti ten názov vymysleli naše dcéry. Na jednej strane to vyjadruje osvetlenie nás ostatných inšpiráciou a tiež vášeň pre čítanie,“ hovorí Lucia.

Stretnú sa dve najlepšie kamarátky, podnikateľky a  rozhodnú sa dať dokopy projekt, ktorý nesúvisí s prácou ani jednej z nich. Vraj sa to všetko začalo debatou o ženských vzoroch, ale i čítaním knižky Príbehy na dobrú noc pre rebelky. Ako sa zrodilo Svetlo pod perinou?

Mária: S Luciou sme prepletené životom cez rôzne obdobia. Napadlo mi, že by som s ňou veľmi chcela mať taký „love“ projekt a nájsť niečo, v čom by sme sa mohli prepojiť nielen ako kamarátky a nie úplne profesijne, ale tak, aby nás to obe bavilo.

V jeden deň mi napadlo niečo takéto. My vo firme sa zaoberáme „storytellingom“, ale robíme to pre korporáty a veľké firmy. Ťažko sa tam dá dostať autentický hlas človeka. Ale príbehy si ľudia vždy rozprávali.

Keďže žijem v Čechách, začalo sa mi po určitej dobe cnieť za Slovenskom a začala som sa sem viac vracať. Zrazu som zistila, že je tu toľko úžasných ľudí, možno o nich sama neviem a nevedia o nich ani moje deti. Verili sme, že tento nápad môže osloviť aj iných ľudí.

Vyzerá to jednoducho, rozpovedať niečí životný príbeh, ale ako ste dávali dokopy myšlienku, ako to bude vyzerať, aký bude obsah a ako sa budete prezentovať?

Lucia: Pôvodne sme rozmýšľali nad tým, že by to malo byť o ženských figúrach, ktoré tu chýbajú, no postupne sme zaradili aj mužské osobnosti. Aby si aj rodičia, ktorí svojim deťom čítajú, uvedomili, že by tu mala byť určitá vyrovnanosť.

Chceli sme tam dostať aj rozmanitosť prístupu k textu, takže sme od začiatku uvažovali, že by bolo fajn pracovať s rôznymi autormi. Vždy, keď nový príbeh dostaneme, je pre nás zaujímavé vidieť, ako ho uchopí novinár a ako ho uchopí napríklad spisovateľ, ktorý píše pre dospelých.

Mária: Ja som mala najprv veľké obavy. My v agentúre píšeme príbehy pre korporáty, riadia sa určitou smernicou, musia mať konzistenciu, určitý počet riadkov a slov a je to veľmi striktné. Bola som nervózna, aké to bude, nechať ľudí písať hocičo. Nakoniec máme nejaké mantinely, ale nie sme úplne striktní.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Medzi nami: Prehliadali sme ich. Koľko významných žien slovenskej histórie poznáte? Čítajte 

Keď si človek prečíta napríklad príbeh Tamary Šimončíkovej Heribanovej o  Petre Hilbert, je písaný so srdcom a s láskou a vidno, že o nej písala kamarátka. Ten text je dlhší, ako by mal byť, ale nemali sme srdce niečo z neho ukrojiť.

Nakoniec sme sa rozhodli nechať autorom voľnosť a naša podmienka je tá, že ľudia, ktorí na tom projekte pracujú, do toho idú preto, že sa im to páči a že to robia s láskou. Vidno to aj na obrázkoch, aj na texte.

Aké sú teda limity, v ktorých sa autori držia?

Lucia: Príbehy sú určené pre deti od 6 do 12 rokov a je dôležité zadefinovať jazyk, ktorý sa používa. Nie je to pre najmenšie deti. Máme určený aj rozsah a príbehy majú vždy rovnaký titulok – Dievča, ktoré... alebo Chlapec, ktorý... Veľmi im však do toho nezasahujeme, ak to robíme, tak len vtedy, keď nám v textoch chýba niečo zo života, čo je dôležité a malo by tam byť.

Príbehov má byť 57. Máte už vybraté všetky osobnosti a autorov vopred?

Lucia: Koncept bol taký, že pôjde o ročný projekt, pričom prvých päť príbehov zverejníme naraz a potom každý týždeň v nedeľu jeden. Ale už teraz máme pocit, že by sme si vedeli predstaviť aj viac. Uvažujeme aj nad tým, čo s projektom urobíme ďalej, už teraz máme nejaké nápady.

Mária: Nie je to len 57 príbehov, ale aj 57 ilustrácií, 57 spisovateľov a tiež viacero ľudí, ktorí sa podieľajú na korigovaní a produkcii toho celého. Ten projekt je veľmi komplexný. S Luciou sme sa dohodli na nejakých kategóriách, ktoré chceme, aby v ňom boli zastúpené a vyberali sme mená, ktoré by sme v ňom chceli mať.

Lucia: Spravili sme predvýber, kde bolo viac ako 57 mien žien aj mužov. Spolupracujeme na tom aj s produkčným tímom, takže to nie je celé iba naše. Napríklad Zuzka Ferenczová nám poradila, aby sme si určili kategórie.

Pomohla nám, že by tam mala byť kategória pop/šport, srdce, aktivizmus, racio a vzdelávanie/umenie/literatúra. V rámci toho sme si hovorili, že by tam mali byť aj žijúce, aj nežijúce osoby, ženy aj muži rôzneho veku.

Mária: Časovo je to náročné. Ako projekt plynie, niektorá osobnosť sa nám neozve, iná nemôže alebo nechce. Alebo príde tip na niekoho nového. Z nášho zoznamu ostalo asi 70% mien, ostatok sa priebežne mení.

Maja Starovics a Lucia Pašková (zdroj: SME - Marko Erd)

Na základe čoho ste vyberali ľudí, ktorí budú písať a  ktorí budú ilustrovať? Mali ste tiež nejaký menný zoznam?

Lucia: Na začiatku áno, ale tri skvelé dievčatá, ktoré nám pomáhajú s produkciou, majú tiež nejakú svoju sieť ľudí, ktorých vedia vytipovať. Pravidelne si týždenne voláme a rozhodujeme sa, kto si zoberie na starosti produkciu koho a kto z autorov alebo ilustrátorov by sa na čo hodil.

Snažíme sa, nech je to tak, že keď autor o niekom píše, aby to bola nejaká jeho blízka téma alebo osoba. Niekedy pošleme autorovi viacero možností a on si vyberie.

Napriek všetkému je váš projekt nenápadný. Azda najviac sa dostal do povedomia v čase prezidentskej kampane, keď ste zverejnili rozprávku o  Zuzane Čaputovej. Vtedy ste sa stali terčom kritiky a  obvinení, že jej pomáhate v  kampani.

Lucia: My sme chceli o Zuzane písať už vtedy, keď nemala skoro žiadne percentá a vôbec nebolo jasné, či sa dostane ďalej. Nám sa veľmi páčil jej príbeh a je super, že sme ho stihli vydať ešte predtým, než vyhrala.