Dokumentuje životy hrdiniek: Všetky mali možnosť sa zachrániť, ale nevyužili ju

Vo vašej práci ste sa venovali ženám, ktoré sa počas druhej svetovej vojny obetovali pre iných ľudí. Nedávno ste natočili dokument o Karpatských Nemcoch, teda o menšine, ktorá to po vojne tiež nemala ľahké. Prečo vás zaujímajú práve tieto témy?

Vždy ma zaujímali osudy prenasledovaných. Mám to z rodiny. Môj otec bol vojenský pilot a v roku 1970 sa ho spýtali, či súhlasí so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Otec povedal, že nesúhlasí a vyhodili ho.

Mal 37 rokov, lietadlá miloval a odrazu bol bez práce. Ja som sa automaticky stala dcérou triedneho nepriateľa, mala som problém dostať sa na školu. Pocitom ľudí, ktorí sú na okraji, teda možno trochu rozumiem.

Venovali ste sa divadlu, točíte dokumenty, robíte výstavy, píšete. Ste umelkyňa alebo vedkyňa?

Povedala by som, že som človek, ktorý má niečo spraviť. Či to však bude prostredníctvom filmu, divadla, výstavy alebo písaného slova, to už nechávam otvorené. Veľmi záleží aj na povahe a množstve materiálu.

V zásade však väčšinou robím takzvané cross media projekty. To znamená, že informáciám, ktoré zozbieram, hľadám rôzne uplatnenia.

O jednej osobe teda môže vzniknúť dokument, výstava, komiks, webová stránka či divadelná hra.

Ak by som to mala predsa len zhrnúť do nejakej škatuľky, povedala by som, že ste dokumentaristka. Veľa ľudí si podobnú prácu nevie predstaviť. Ako sa vlastne robí vaša práca?

Študovala som filmovú a divadelnú vedu, takže vedecký základ týkajúci sa získavania, triedenia a vyhodnocovania informácií mám. No pre umelecké dielo by to nestačilo. Keď teda robím prvotný výskum, hľadám aj veci, ktoré by vedcov možno nezaujali.

Momentálne napríklad pripravujem pre RTVS projekt o divadelníkoch, ktorí boli ochotní obetovať divadlu zdravie, rodinu alebo dokonca život. Vedcov by zaujímali len fakty.

Mňa však napríklad v pozostalosti Magdy Husákovej-Lokvencovej nadchol lístok, na ktorom je z jednej strany napísané: Mami, do školy potrebujem cvičky, a z druhej strany sú husto písané poznámky k inscenácii, na ktorej práve pracovala.

Na tomto lístočku vidíte život ženy, ktorá intenzívne balansuje medzi rodinou a prácou. Ak si navyše uvedomíme, že ide o obdobie, keď bol jej manžel vo väzení, vzniká veľmi pôsobivá mozaika.

Anna Grusková (vľavo) so spolupracovníčkami na výstave Žena novej doby o Alžbete Gwerkovej, ktorú realizovala v roku 2019 v Banskej Štiavnici (zdroj: archív Anny Gruskovej)

Ktorý výskum vám trval najdlhšie?

Určite som sa najdlhšie venovala Gisi Fleischmannovej, ktorou som sa začala zaoberať niekedy v roku 2004. Niekoľkokrát som kvôli výskumu bola v Izraeli, prešla som mnoho archívov a získala veľa rôznorodého materiálu.

Napísala som o nej divadelnú hru Rabínka, ktorú v upravenej verzii uviedlo SND, s producentkou Ivicou Barabášovou som natočila dokument a urobila výstavu, a tento rok v januári som spustila webovú stránku Virtuálne múzeum Gisi Fleischmannovej.

Sprevádza ma už 15 rokov a myslím, že to nie je ukončená záležitosť.

Z toho, čo viem o Gisi Fleischmannovej, by som povedala, že bola neuveriteľne odvážna, no v istom zmysle aj kontroverzná. Urobila mnoho práce a zároveň sa jej príbeh veľmi úzko spája s korupciou.

Áno, prináša mu to zaujímavý rozmer. Otázkou však je, v mene čoho sa tá korupcia diala.

Skúste teda povedať, kto bola Gisi Fleischmannová a v čom je jej príbeh zaujímavý?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mohla byť jednou z najväčších osobností divadla. Keby nebola Husáková Čítajte 

Bola to bratislavská rodáčka, židovská aktivistka, ktorá mala veľmi dobré zahraničné kontakty už z predvojnového obdobia.

Ako príjemná a múdra dáma vedela ľudí spájať a priviesť ich k tomu, aby odložili osobné spory a venovali sa podstatnejším veciam. Napríklad záchrane ľudských životov.

V Bratislave žila skôr tradičná židovská komunita a ona ako žena a sionistka u viacerých spočiatku nevzbudzovala veľkú dôveru.

No vďaka jej kvalitám si ju židovská komunita zvolila ako človeka, ktorý bude robiť extrémne nebezpečnú prácu: zháňať peniaze a podplácať slovenských a nemeckých úradníkov. Jej skupina verila, že takto môžu zastaviť deportácie.

Predpokladám, že to nezohralo veľkú úlohu.

Pravdepodobne nie. Dôvody, pre ktoré sa deportácie na jeseň roku 1942 skutočne zastavili, boli iné. Napríklad tlaky z Vatikánu, údajne aj technické problémy s koľajnicami. Samozrejme, tí ktorí brali úplatky, im vraveli, že transporty stoja vďaka ich peniazom.