Hany Kašičková: Šperky od Cartiera môže mať hocikto, moji klienti chcú veci na mieru

Venujete sa zlatníctvu, no nie ste v odbore vyučená. Je rozdiel medzi klasickými zlatníkmi a vami?

Je, aj keď málokto to rozlišuje. Odbor zlatník – klenotník sa vyučuje na strednej alebo vysokej škole.

Sú to ľudia, ktorí študujú zlatníctvo po technologickej stránke. Klenotníci robia náročnejšie veci, pracujú s drahými kovmi, nakupujú polotovary. Ďalšou skupinou sú šperkári.

Vyrábajú šperky z rôznych materiálov, napríklad z dreva, drôtikov, jednoduchšími postupmi.

Ja nemám výučný list, no nepovažujem sa len za šperkárku. Robím umelecký dizajnový šperk. Nazvala by som sa preto umeleckou zlatníčkou. V prvom rade mi ide o funkciu šperku, a potom dbám na dizajn. Chcem, aby boli moje šperky jednoduché a aj trochu výtvarné.

V rámci diplomovej práce na vysokej škole ste predstavili svoju prvú kolekciu umeleckého šperku. Boli to brošne, ale úplne iné ako šperky, ktoré vyrábate dnes.

Umelecký šperk je ďalšou kategóriou. Často sa také šperky nenosia, alebo nie sú vhodné na každodenné nosenie.

Sú určené skôr pre zberateľov, do galérií. Mám pocit, že sa mi nedarilo presadiť sa v tomto smere. Je to však ťažké, pretože u nás zberateľstvo šperkov nie je bežné.

Narobila som sa na tom, dala som do brošní veľa zo svojho osobného života, no nikto ich nenosí. Sú v galérii, v krásnych šuflíkoch, no prekážalo mi, že ten šperk nemá vlastný život, že sa nepoužíva.

Kde a kedy nastal prerod, vďaka ktorému ste prešli z tejto tvorby k jej súčasnej podobe a dizajnovým jemným šperkom?

Jeden aspekt bol, že s mužom nie sme z Bratislavy, no chceli sme tu žiť a pracovať. Potrebovali sme sa nejako uživiť.

Absolvovala som školu a keď som vyšla z tejto bubliny, všade som bola prekvalifikovaná a bolo ťažké nájsť si prácu. Prvé roky to bolo veľmi frustrujúce.

Rozhodla som sa založiť si vlastnú zlatnícku dielňu. Kamaráti občas chceli nejaký prsteň zo striebra, potom prišli požiadavky na obrúčky, ktoré som robila tak, aby do seba zapadali a rozprávali príbeh.

Tento štýl umeleckí šperkári veľmi neuznávali, lebo šlo o činnosť, ktorá sa nerobila v prvom rade pre umenie, ale pre to, aby nás uživila.

Potom som vyrobené obrúčky vystavila v ÚĽUV-e, bol o ne veľký záujem a tam som si potvrdila, že chcem tvoriť šperky pre ľudí na mieru. Bolo to v roku 2011.

Druhým aspektom bolo, že rada komunikujem s ľuďmi. Bavilo ma počúvať, čo chcú. Neviem urobiť pekný šperk len tak z ničoho. Potrebujem vodidlo, inšpiráciu, ktorou je práve človek, ktorý za mnou príde. Aj autorský šperk, ktorému sa venujem, môže byť umením.

(zdroj: Petra Bošanská)

Rastie u ľudí záujem o šperky na mieru, vytvorené len pre nich?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pozreli sme sa, ako sa vyrábajú šperky, aj malý prsteň je náročný proces Čítajte 

Určite. Ľudia sú vo všeobecnosti a vo všetkých odvetviach presýtení technológiami. Vracia sa ručná, poctivá práca.

Aj v tvorbe šperkov sa tvoria vlny. Boli časy, keď boli všetci šperkári. Objednali si cez internet polotovary a poskladali ich dokopy. Remeslo si ľudia až tak nevážili. V súčasnosti dochádza k zmene.

Ľudia z mojej klientely, ktorí majú peniaze, aby si kúpili drahší šperk, si nepôjdu kúpiť do Viedne Cartiera, aj keď na to majú, pretože ho môže mať hocikto. Zatiaľ čo mať niečo na mieru, nájsť si človeka, ktorý vám to vyrobí, osobne sa s ním porozprávať, predstavuje pre mnohých oveľa väčšiu hodnotu.

Pracujete len so zlatom. Prečo?

V minulosti som pracovala aj so striebrom. Je pekné a veľa ľudí by bolo radšej, keby som ponúkala aj strieborné šperky. Je to teplejší materiál.

No zlato je drahý kov, ktorý neoxiduje a po sto rokoch bude vyzerať rovnako ako na začiatku. Aj preto má vyššiu hodnotu, nielen finančnú, ale aj vizuálnu. Je hustejšie, príjemnejšie na pohľad, pri opracovávaní nesmrdí a ide o stálejší materiál. Lepšie sa s ním pracuje.