Zhruba pred rokom uverejnila austrálska blogerka Constance Hallová na svojom facebooku dlhšiu úvahu o rodičovských emóciách. Píše v nej o tom, ako sama kedysi pocity skrývala a plakala len za zavretými dverami. Nechcela, aby jej deti videli, ako sa „ich pevná skala rúca“.
K úvahe ju priviedla až situácia, keď sa učiteľka jedného z jej detí rozplakala v triede a niekoľko študentov ju za to vysmialo. Uvedomila si, že citlivosť a rešpekt voči emóciám treba budovať už v rodine.
„Cez víkend som s mojimi deťmi sledovala strašne smutný dokument a keď sa v mojich očiach a v očiach mojich dcér objavili slzy, môj syn nás objal oboma rukami, hladkal nás po chrbte. Uvedomila som si, že moje deti sú, čo sa týka emócií, úplne v poriadku a nie sú traumatizované z toho, že vidia svoju mamu plakať. Starajú sa a chápu, že je to život,“ uviedla v príspevku, ktorý sa okamžite stal virálnym.
Rodič musí byť autentický
Pokiaľ ide o výchovu a emócie, väčšina rodičov sa zaoberá len tými, ktoré prejavuje ich dieťa. Premýšľajú, ako zvládnuť detské záchvaty zlosti, utíšiť plač alebo pomôcť im čeliť strachu.
Prečítajte si tiež: Ako hovoriť s deťmi o smrti? Nevravte im, že dedko spí alebo odišiel na večnosť Čítajte Na túto tému majú rodičia k dispozícii množstvo literatúry a rád odborníkov. Už menej sa však zamýšľajú nad tým, ako na svoje deti vplývajú, keď autenticky prejavujú alebo naopak neprejavujú vlastné city.
„Ak cítime hnev či smútok, je dôležité, aby sme boli ako rodičia autentickí a nesnažili sa pred deťmi tieto emócie skrývať, pretože by to mohlo byť pre nás ako rodičov náročné a veľmi frustrujúce.
Deti dokážu veľmi rýchlo vycítiť hnev, neistotu, strach či smútok rodičov i napriek tomu, že sa ich snažia skrývať. Čím menšie dieťa je, tým senzitívnejšie vníma, že sa niečo negatívne deje,“ hovorí pre SME psychologička Soňa Balogová, ktorá sa vo svojej praxi venuje najmä práci s rodinou.
Viac na Nanicmama.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
