Dvojica básnikov Fatemeh Ekhtesariová a Mehdi Mousavi si v roku 2015 vypočuli tvrdý verdikt. Iránsky súd ich odsúdil na jedenásť, respektíve deväť rokov väzenia a oboch aj na 99 rán bičom.
To všetko za rúhanie, urážku posvätných symbolov islamu a šírenie protištátnych myšlienok vo svojej tvorbe aj v prejavoch, ktoré zazneli napríklad na literárnom festivale vo Švédsku.
Toho sa obaja umelci zúčastnili v roku 2013. Stretli sa tu, pochopiteľne, s ďalšími umelcami, potriasali si s nimi rukou či vymieňali bozky na pozdrav. Takéto prejavy pri opačnom pohlaví sú však v kultúre islamu zakázané. Po návrate domov oboch uväznili.
Viac ako 100 básnikov a poetiek podpísalo petíciu za ich prepustenie a keď sa z väzenia dostali na kauciu, z Iránu napokon obaja ilegálne utiekli do Turecka, kde chvíľu žili v utečeneckom tábore.
Ujala sa ich Medzinárodná organizácia ICORN, poskytujúca ochranu umelcom, ktorým v ich krajinách hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Presťahovali sa do nórskeho Lillehammeru, kde získali azyl.
Bojovala proti cenzorom
Soňa Bulbeck o arabskom svete: V manželstve je šéfkou žena, zahaľovanie je na jej ochranu Čítajte Pred núteným odchodom z Iránu získali obaja básnici zahraničné ocenenia, boli uznávanými umelcami a na konte mali niekoľko zbierok.
Ekhtesariová sa predtým živila ako pôrodná asistentka, v jej básňach sa preto často objavujú opisy ženských tiel, tehotenstva, pôrodov.
Často však píše aj o umlčiavaní ženských hlasov, o diskriminácii. Jej prvá básnická zbierka Feministické diskusie pred varením zemiakov vyšla v roku 2010. Vybodkovala v nej pasáže, ktoré by sa cenzorom nemuseli pozdávať, keď však kniha vyšla, chýbajúce slová do nej dopisovala rukou.
Spolu s Mousavim o svojich životných príbehoch rozprávali aj v Bratislave na tohtoročnom knižnom festivale BRaK. Ekhtesariová poskytla rozhovor aj denníku SME.
Fatemeh Ekhtesariová: Vtrhli do môjho domu a 20 dní o mne nikto nevedel
Čo pre vás znamená poézia a akú rolu hrá vo vašom živote?
Poézia má pre mňa dve stránky. Môže byť balzamom na moje rany. Je spôsobom, ako vyjadriť svoje vnútro.
Ale niekedy je pre mňa aj prostriedkom, ako ľudí cez písanie o bolesti, smútku a bežných spoločenských problémoch spojiť. V spoločnosti dokáže poézia vyvolať zmenu práve tým, že ukáže nový pohľad na veci a otvorí okno “do nového sveta”.
Kedy ste vlastne začali písať? Svoju prvú zbierku Feministické diskusie pred varením zemiakov ste vydali ako dvadsiatnička.
Písala som už v detstve, ale nenazývala by som to básňami. Keď som mala osemnásť rokov, zúčastnila som sa kreatívneho workshopu, ktorý organizoval práve Mehdi Mousavi. Potom som už bola schopná písať profesionálnejšie a poézia sa stala mojím životom. Alebo môj celý život je poézia?
Teraz máte 33 rokov. Koľko kníh máte odvtedy na konte?
Vydala som sedem kníh. Štyri zbierky poézie, dve knihy poviedok a tá siedma je viacžánrová kniha mojich spomienok na to, keď som bola vo väzení na “samotke”. Niektoré z mojich kníh tiež boli preložené do iných jazykov.
Pozornosť vzbudila práve vaša prvá zbierka, do ktorej ste scenzúrované slová dopisovali rukou. Nemali ste strach, čo to spôsobí?
Bola som mladá a tvrdohlavá. No v každom prípade som dnes, po desiatich rokoch, ešte nebojácnejšia.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
