Text pôvodne vyšiel v denníku Express, ktorý patrí pod The Washington Post.
Otázka: Pred rokom mi zomrel na chorobu manžel. Bezprostredne nato som chcela predať jeho auto, pretože dve autá nepotrebujem a keď by som na to stále mala myslieť, stresovalo by ma to.
No môj nevlastný syn povedal, že ho odo mňa chce kúpiť, čo bolo už pred takmer rokom. Jeho brat mi povedal, že to nikdy neurobí, no ja som sa mu to snažila pripomenúť. Mám toho chlapca rada a chcem, aby veci fungovali, ale to, že auto stále mám, mi vytvára veľké bremeno.

Odpoveď: Je správna a pekná vec, že ste sa s predajom snažili nejako pohnúť a trpezlivo ste čakali, kým s tým váš nevlastný syn (ktorý pravdepodobne tiež trúchli) niečo urobí. No rok je primeraný čas na to, aby ste za tým urobili čiaru.
Zvaľte to napríklad na logistiku, ak potrebujete (dane, deadline na registráciu atď), ale nastal čas, aby ste mu určili presný dátum, dokedy by mal auto kúpiť, alebo si nájdete iného kupca.
Ak má jeho brat pravdu a on naozaj nikdy neurobí krok ku kúpe, chcete, aby váš stres trval ktovie ako dlho? Je to na vás, aby ste to ukončili.
Urobte to s láskou, ale neústupčivo, napríklad: "Naozaj chcem, aby to bolo pre teba v poriadku a posledná vec, ktorú si želám, je, aby to nejako narušilo náš vzťah, ale po 15. auguste už to auto jednoducho nemôžem vlastniť."
- - -
Otázka: Trávim veľa času so sarkastickou a klebetnou kolegyňou, s ktorou sa veľa smejem a vďaka ktorej sú moje dni v práci znesiteľnejšie. No ohľadom všetkého sa stále sťažuje - jej vzťahy, byt, rodičia.
Mám pocit, že keby z tohto začarovaného kruhu vyšla a pozrela sa na veci inak, bola by šťastnejšia, no nikdy ma nepočúva. Mám akceptovať, že skrátka nie je moja zodpovednosť, aby som ju zmenila, alebo sa mám snažiť pomôcť jej cítiť sa šťastnejšie?

Odpoveď: Kľúčové je zistiť, či sa chce zmeniť a či ide o hlbší problém ako len tliachanie v kancelárii. Niektorí ľudia sú spokojní s faktom, že vo všeobecnosti sú rozladení a spoliehajú sa na svoj status človeka, ktorý sa stále sťažuje, pretože to považujú za svoj znak zábavnosti.
No je to u nej naozaj tak? Alebo ide jej negativita hlbšie a vyzerá to ako výkrik o pomoc? Ak je len "ufňukaná" kolegyňa a je s tým spokojná, tak ju nechajte tak a podľa toho si vyberajte aj svoje reakcie.
Ak však môže byť jej negativita skrytý problém s depresiou, beznádejou alebo úzkosťou, môžete jej jemne povedať, že máte pocit, že nie ste nápomocná a chceli by ste vedieť, či nepotrebuje so svojimi problémami ďalšiu pomoc od niekoho iného.
- - -
Andrea Bonior je klinická psychologička. Každý týždeň uverejňuje stĺpčeky v The Washington Post Express.