Albert Einstein je autorom azda najznámejšej vedeckej rovnice E = mc2. Hoci málokto rozumie jej skutočnému obsahu, potvrdzuje jeho brilantnú myseľ. Pohľad do jeho duše zase odzrkadľuje korešpondencia s prvou aj druhou manželkou. Milostné listy odkrývajú aj temné stránky geniálneho vedca.
Na začiatku to bol zaľúbený mladík. Neskôr nežný otecko. V závere bezcitný muž, ktorý predostiera svojej manželke priam šialené požiadavky.
Milostná korešpondencia Alberta Einsteina nemilosrdne ukazuje postupný rozklad jeho vzťahu s manželkou Milevou Maričovou. Opustil ju pre svoju sesternicu Elsu. Verný však nebol ani tej.
Od váženej slečny k bábike a micuške
V prvom zachovanom liste Einstein ešte Milevu oslovuje „vážená slečna“, neskôr aj „drahá slečna Maričová“. O pol druha roka neskôr prechádza na oveľa neformálnejšie pomenovanie.

Vymyslel jej prezývku Doxerl, čo je zo švábskeho dialektu upravené slovo pre bábiku.
Neskôr ju oslovuje aj Miez alebo Miezchen, čiže čosi ako mica alebo micuška. V každom prípade sa Einstein v úvode ich korešpondencie teší, že sa jeho milá rozhodla pokračovať v štúdiu. A dodáva, že to isto neoľutuje.
Z Einsteinových listov občas preniká na povrch aj humor a hravosť. List z júla 1900 začína združeným rýmom, ktorý dokazuje, že Einstein bol oveľa lepší fyzik ako básnik.
To len potvrdzuje aj veršovačka známa ako Schnadahüpfl. Píše v nej o tom, ako túži po Mileve, ona je však k nemu ľahostajná, jeho rodičia to celé považujú za bláznovstvo, ale boja sa čokoľvek povedať, aby nebol oheň na streche. Veršovačka má nečakaný záver - Albert list uzatvára prianím, že chce počuť „bábikin zobák“, aby ho potom zatvoril tým svojím...
Dosť biedna poézia aj na 21-ročného mladíka. Aj keď musíme brať do úvahy, že Einstein ju nepísal pre verejnosť, ale v rozmarnej nálade svojej milej.
Pracovitá bábika
Náklonnosť k Mileve vyjadruje Einstein rôznymi spôsobmi. V jednom z listov sa teší, že už je naspäť doma. Pretože domáca ju vykŕmi - „aby si mohla odpočívať v mojom náručí zaguľatená ako knedlička“.