Ako ste sa dostali k tetovaniu?
V Bratislave som sa nestretávala s ľuďmi, ktorí sú potetovaní, nebola som nejakou tínedžerkou fascinovanou tetovaním.
Veľmi som tento druh módy či umeleckého prejavu nevnímala. Keď som bola v lete 2011 v Amerike na študentskom pobyte, rozhodla som sa pre drobné tetovanie za uchom ako suvenír len pre mňa.
Vtedy som prvýkrát videla, ako vyzerá a funguje tetovacie štúdio a fascinovalo ma to aj ako nová výtvarná technika. Študovala som grafiku aj maľbu a rôzne techniky kresby ma zaujímali. Doma som si hneď našla kurz tetovania a po ňom som v danom tetovacom štúdiu začala hneď aj pracovať.
Andrea Kopecká (30)
- mliarka a tatérka sa narodila v Bratislave, vyštudovala školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru,
- je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde študovala grafiku a maľbu,
- začala tetovať v roku 2011, v súčasnosti pracuje v tetovacom štúdiu Rooster Tattoo,
- zameriava sa na prácu s rôznymi tetovacími a maliarskymi technikami, najvýraznejším motívom jej tvorby sú ľudové výšivky zakomponované do abstraktných obrazcov.
Čím je pre vás tetovanie jedinečné?
Zaujala ma možnosť preniesť kresbu zo stola, z rámu, zo steny priamo do života, na telo. Mám rada živý materiál, baví ma pracovať s hmotou. Tetovanie je jediná technika, kde sa pracuje so živým materiálom.
Koža je živá tkanina ľudskej subjektivity. Obraz s človekom, v človeku, ktorý sa časom mení, pracuje.
Tetovanie má ľudskú dočasnosť, je smrteľné. Ľudia sa odjakživa ritualizovali maľovaním tela. Starostlivosti o kožu sa vždy venovala veľká pozornosť, naprieč etnikami, kultúrami a históriou.
Na jednej strane je tetovanie sociálny čin, forma sebavytvárania, určitá sebapoetizácia. Na druhej strane je to však aj vysoko individualizovaný súkromný šperk, ktorý je aj niečím egoistickým, pretože vyzdvihuje svojho nositeľa, dáva mu pocit zvláštnosti, oslobodenia sa.
Aj keď dnes je také rozšírené, že človeka samo neučiní výnimočným, stále je v tomto čine podvedomý pocit víťazstva kultúry nad prírodou a schopnosti zmeniť vopred daný stav.
Zároveň aj maľujete. Hľadáte medzi týmito dvoma formami umenia súvislosti?
Hľadám paralely tetovania s maľbou, hlavne v ich tematike.

Keď maľujem na plátno, vytváram nejaký motív a následne ho manipulujem, dopĺňam ho ďalšími štruktúrami, ktoré symbolizujú vrstvy pokožky.
Lejem naň farbu, umývam ju, otláčam, starám sa o ten povrch, kým je tá maľba „živá“. Je tam moment dotyku rovnako ako pri tetovaní.
Aj pri tetovaní sa musím starať o kožu, pristupovať k nej citlivo, utierať ju, odhadnúť, koľko toho znesie a kedy už má dosť. Je však ťažké skĺbiť obe činnosti, obe sú časovo náročné.

Vo vašich tetovaniach využívate slovenské ľudové motívy a prvky. Čo je ešte pre vaše tetovania typické?
Mám rada geometriu, ktorá sa vo výšivke nachádza, je v opakovaných vzoroch, krížikovej výšivke, v pásoch a čiarach, ktoré z nej vyberám a používam úplne voľne.
Na druhej strane to rada odľahčím voľnou kresbou, maliarskou stopou alebo rukopismi odkazujúcimi na rôzne výtvarné techniky. Baví ma kombinovanie týchto rôznorodých štýlov.
Ako ste sa dopracovali k výšivke ako motívu?
Ako osoba, ktorá o tetovaní nevedela nič, som prirodzene poznala iba všetky jeho klišé formy a potrebovala som si o ňom niečo načítať. Hľadala som niečo, čo by malo význam tetovať.