Jana Žampachová: Na dne koša som vyhrabala dieru a hádzala tam všetko, čo mám zjesť

Prvé sedenie u psychológa absolvovala ako šesťročná. Neskôr sa u nej naplno prejavila anorexia. Janka Žampachová to však pre poruchu príjmu potravy so životom vzdať neplánuje. Naopak. V boji proti nej jej má pomôcť aj krátky film s názvom Annine denníky, ktorý by mal vyjsť už v septembri.

Na svojej stránke píšete, že s anorexiou bojujete už dvanásť rokov. To sa mi zdá veľmi dlho na to, koľko máte rokov.

Áno, začalo sa to, už keď som mala asi päť alebo šesť. Vtedy som bola veľmi bucľaté dieťa, vždy som veľmi rada jedla. Už keď som sa narodila, bola som najväčšie bábo v celej nemocnici. Často som preto počúvala rôzne narážky, aj od rodiny.

Nechcem im krivdiť, ale je pravda, že dieťa si vždy zoberie len to, čo chce. Oni mi síce hovorili, že som pekná, ale aj to, že vyzerám, akoby som mala na sebe koleso na plávanie.

Možno to mysleli zo žartu, ale ja som si z toho zobrala len to druhé. Ocino zo mňa vždy chcel mať športovkyňu, ale ja som na šport veľmi nebola. Hrala som síce hádzanú, ale nikdy nie profesionálne. Takže aj na to som doma počúvala rôzne komentáre. Oni si vtedy neuvedomovali, aké to môže mať dôsledky.

A aké dôsledky to malo?

Najskôr som si to neuvedomovala, ale pomaly som prestávala jesť. Najprv len pár vecí, potom som už nejedla vôbec nič. Moja mama si to, samozrejme, všimla a zaviedla ma k doktorovi.

Môj detský lekár povedal, že mi majú dovoliť jesť čokoľvek chcem. Pokojne aj sladkosti. Všetko, čo mi chutí. To na chvíľu pomohlo a začala som znovu jesť. Ale ja som vedela, že to tam stále je, že to ešte neodišlo. Keď som mala asi sedem, prestala som aj jesť, aj piť.

Nič ste nepili? Ani čistú vodu?

Nie, za deň som vypila tak tristo mililitrov. Je to zaujímavé, ale vtedy som sa bála, že sa zadusím. Neviem prečo. Takto to so mnou išlo veľmi dlho. Boli obdobia, keď som bola v podstate v poriadku, keď som na to nemyslela, ale vždy sa to vrátilo.

Najhoršie to bolo, keď som mala tak trinásť, štrnásť. Z mojich pôvodných sedemdesiatich kilogramov som sa dostala až na 55 za zhruba tri mesiace. Vtedy sme to už museli naozaj riešiť.

A okrem toho, že ste schudli, sa to fyzicky prejavilo aj inak?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Schudnúť na smrť sa dá ľahko, pribrať späť do života ťažšie Čítajte 

Áno, môj zdravotný stav sa neuveriteľne zhoršil. Začali mi vypadávať vlasy, musela som prestať so športom. Mala som tak málo krvných doštičiek, že ak by som spadla alebo narazila, mohla som začať vnútorne krvácať, chýbalo mi železo. Každý deň som mala novú modrinu.

Okrem toho mi bolo stále chladno, takže sa mi na celom tele vytvorili malé chĺpky. Volá sa to lanugo.

Anorexia je však najmä psychická choroba. Ako ovplyvnila vašu psychiku?

Anorexiou som v podstate prišla sama o seba. Postupne som sa začala veľmi uzatvárať. Keď som bola malinká, dokázala som sa bez problémov porozprávať aj s ľuďmi z iných krajín, ktorým som vôbec nerozumela. Ale potom som už vôbec nevedela, ako sa vlastne s ľuďmi rozpráva.

A okrem toho sa u mňa prejavila zaujímavá láska k jedlu. Za deň som doma bola schopná navariť šesť rôznych jedál. Stále som varila a piekla, ale nikdy som nič z toho nejedla. Len som to naložila mamine a pozerala sa, ako je. Všetci mi hovorili, nech jem tiež. Že je to ľahké a dobré, že oni by jedli, keby mohli.

Ale naozaj to nie je len o jedení, je to psychická choroba. Anorexia mi všetko zobrala. Predtým som bola spoločenská, potom som začala mať v spoločnosti ľudí panické záchvaty, triašku. Nevedela som takmer ani rozprávať, začala som sa zajakávať.