V Adirondack Mountains, v severnej časti štátu New York, sú zimy dlhé a temné. Teplomer na vonkajšej strane kuchynského okna často ostáva zmrazený pod nulou, ale sneh pribúda každý deň. V temnote týchto zím sme s manželom pochovali našu novorodenú dcéru.
June sa narodila mŕtva, na začiatku deviateho mesiaca bezproblémového druhého tehotenstva. Vysvetlenie neexistuje. Doktori a testy vraveli, že je zdravá. A ja som bola stratená.
Všetky knihy o smútku sú pre ľudí, ktorí pochovali niekoho, na koho majú spomienky. Všetky moje spomienky na June sú na jej akrobatické výkony: na výkopy, premety, buchnáty, ktoré sa konali v mojom vnútri.
Pre rodiča, akým som ja, neexistuje návod a zo všetkých tých kníh, ktoré som prečítala o smútení, ani jedna neobsahovala kapitolu s názvom „Ako odhádzať sneh z hrobu vášho dieťaťa.“
Rodina sa začala rozpadávať
Prečo lúčenie sa so zomierajúcim nikdy nie je ako z filmu? Čítajte Hovorí sa, že každý trúchli inak a je to pravda. Ja som strávila zimu po smrti June prečesávaním lekárskych žurnálov o štatistikách mŕtvonarodených detí a pravidelne som odhrabávala sneh z jej hrobu.
Môj manžel bol posadnutý štiepaním dreva a na svojom snežnom skútri najazdil stovky kilometrov. Náš takmer štvorročný syn sa začal pocikávať v posteli a dožadoval sa, aby sme ho opäť hojdali ako bábätko.
Naša rodina sa rozpadala.
Verila som, že June potrebuje, aby som zametala jej hrob. Inak by jej bola zima, cítila by sa zanedbávaná a ja som jej potrebovala dať najavo, ako veľmi ju milujem. Sneh bol moja prekážka a prekážky musia byť odstránené.
Verila som, že čím viac budem odhŕňať, tým menej budem zranená a táto neuveriteľná realita sa stane menej skutočnou. V mojom manuáli, ako sa vysporiadať so smútkom, bolo odpratávanie snehu úlohou číslo jeden.
No tá zima bola na sneh až výnimočne bohatá. Nechávala som si lopatu na odhŕňanie v kufri auta a panikárila som, ak som pár dní neodhrabávala a na hrobe sa nahromadilo viac snehu než pár centimetrov.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
