Na svete existuje len málo horších vecí, ako je sexuálne zneužívanie detí. Na bizarnej škále pekelných hrôz by ho predbehli vari len týranie, zanedbávanie, únosy, ich utrpenie počas vojny a smrť.
Existuje však niečo, čo je bezmála rovnako hrozné ako samotné zneužívanie: debaty o ňom. Ak je totiž niečo priveľmi desivé a ak nám niečo môže ohroziť našu predstavu pokojného a bezpečného sveta, zvyčajne ideme do útoku. Paradoxne,do útoku proti obeti.
Nielen internetové diskusie sú tak plné výrokov ako: „Prečo boli doteraz ticho? Ak by sa to stalo, niekto dospelý by si to iste všimol. To teraz bude móda a všetci si to budú vymýšľať.“

Nikomu nezazlievam opatrnosť, no neviem sa preniesť cez popieranie.
Viesť rozhovor s ľuďmi, ktorí popierajú, že sa niečo také dialo a deje, alebo, nebodaj, čítať internetové diskusie, je pre mňa ako výlet do obludária.
Osobne poznám dve obete a popieranie zneužívania teda vnímam veľmi citlivo.
Aj kvôli týmto ženám som dlho premýšľala, ako správne reagovať na najčastejšie výpady popieračov zneužívania. Vypracovala som si teda stručný manuál protiotázok.