Johanna Nejedlová je česká novinárka, aktivistka a spoluzakladateľka spolku Konsent, ktorý sa venuje prevencii znásilnenia a sexuálneho obťažovania. Je tiež členkou výkonného výboru České ženské lobby a Observatory on Violence against Women pri Európskej ženskej loby. Dlhodobo sa venuje boju za ženské práva. Už 16. mája sa Konsent predstaví na PechaKucha Night v Bratislave.
Konsent sa venuje prevencii znásilnenia. Ako by mala taká prevencia vyzerať, ak sa chceme vyhnúť poučovaniu žien, aby nechodili osamote do neosvetleného opusteného parku a podobným častým stereotypom?
Prevencia, ktorá hovorí ženám, čo majú robiť, veľmi nefunguje. Predovšetkým preto, že znásilnenie sa neodohráva v spomínanom parku alebo na odľahlých miestach, ale vo väčšine prípadov ho spácha niekto, koho obeť pozná, v polovici prípadov dokonca manžel alebo partner.
V takom prípade potom rady ako - nedávajte si krátku sukňu, nezaberú. My veríme, že je potrebné sa zhovárať o koncepte konsenzu, čo je vlastne súhlas, ktorý pri sexe dávame.
A tiež dospievajúcich chlapcov a dievčatá vzdelávať o tom, že znásilnenie je akýkoľvek sex, s ktorým partner alebo partnerka nesúhlasí a učiť ich súhlas spoznať. To je podľa nás kľúčové k tomu, aby sa znásilnenie nedialo.
To znamená, že základom by mala byť kvalitná sexuálna výchova.
Presne tak. V Čechách sa však väčšinou venuje len prevencii pohlavne prenosných chorôb a biologickým aspektom sexuality. My si myslíme, že je potrebný presah do sociálnej roviny. Teda za akých podmienok sex prebieha a podobne.
Akým spôsobom sa chcete pričiniť o to, aby sa to zmenilo?
Napísala knihu o svojom znásilnení: Necítila som nenávisť, chcela som to pochopiť Čítajte Pred rokom a pol sme mali zbierku na crowdfundingovej platforme Hithit, kde sme vyzbierali peniaze, aby sme mohli začať robiť workshopy na základných a stredných školách.
Ide o dvoj- až trojhodinový program, v rámci ktorého sa s deťmi rozprávame o sexe, o rôznych stereotypoch, ktoré obklopujú sexuálne násilie a napríklad aj o tom, ako pomôcť niekomu, kto sexuálne násilie zažil.
Rozoberáme rôzne príbehy, napríklad rozlišujeme, kedy je sex konsenzuálny a kedy nie, a ak tam prebiehalo niečo problematické, riešime s nimi, ako by to mohlo prebehnúť lepšie.
Zaujíma to mladých ľudí?
Zo začiatku sme mali trochu problém sa do škôl dostať, pretože nás nepoznali, ale teraz si nás školy často objednávajú aj samy a väčšinu to žiakov baví. Sex je pre nich zaujímavá téma a je to podané zábavnou formou.
Konsent ste sa rozhodli založiť, keď sa vás kamarát spýtal, čo má povedať svojim dcéram, že majú robiť, aby ich nikto neznásilnil. Aké boli ďalšie impulzy?
Bol to určite jeden z impulzov, keď som o tom celom začala premýšľať. Ale skupina ľudí, ktorá Konsent priamo tvorí, o tom premýšľala dlhšie.
Mne to napadlo ešte vtedy, keď Amnesty International robilo prieskum na podporu ratifikácie Istanbulského dohovoru v Čechách a monitorovali postoj spoločnosti k znásilneniu.
Vyšlo z neho, že 63 percent Čechov si myslí, že obeť je spoluzodpovedná za znásilnenie. Tu práve išlo o stereotypné predstavy – keď mala krátku sukňu, keď koketovala. Povedali sme si, že je potrebné toto v spoločnosti zmeniť a začať o tom hovoriť.
Amnesty International prieskum opakovala vlani a ten počet ľudí klesol. Už je to len 58 percent ľudí, takže sa to trochu mení k lepšiemu.
V každom prípade je to však stále vysoké číslo.
Rozhodne je to stále alarmujúce, áno.
Každá desiata žena zažije znásilnenie. (zdroj: archív Johanny Nejedlovej)Mali ste aj vy osobnú skúsenosť s násilím?
Áno, sama som mala skúsenosť so znásilnením a vlastne väčšina ľudí, ktorá sa zapája do našich aktivít, má buď sama skúsenosť alebo má kamarátov, ktorí si takým niečím prešli.
Keďže so sexuálnym násilím má skúsenosť zhruba každá desiata žena, niekoho takého pozná takmer každý v spoločnosti. V našom prípade však išlo o ľudí, ktorých to nejako začalo páliť.
Nie je pre vás alebo pre kolegov retraumatizujúce, že sa tejto téme konštantne venujete?
Odborníčky na sex biznis: Ak zákazníci dostanú, čo chcú, znásilnení je menej Čítajte Myslím si, že všetci už máme tú tému vnútorne vyriešenú, takže sme vo fáze, keď to môžeme nejako aktívne riešiť a informovať o tom verejnosť. Samozrejme, občas to býva ťažké, napríklad, keď sa nám zverujú ženy a občas aj muži s tým, čo zažili.
No myslím si, že už sa v tom tak veľmi neodráža tá vlastná skúsenosť. Z tohto pohľadu ľuďom skôr môžeme pomôcť a ukázať im, že hoci sú sami traumatizovaní, nie je to definitívny stav a nebudú sa tak cítiť navždy.
Dá sa to prekonať a žiť normálny život. Napríklad jedna z vecí, ktorým sa ako organizácia snažíme vyhýbať, je používať obrázky trpiacich žien, lebo po prvé si myslíme, že je potreba obracať pozornosť na páchateľov a po druhé sa ani obete s tým nechcú identifikovať.
Zároveň nie všetky obete vyzerajú rovnako a navonok nemusia trpieť.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
