V roku 1976 boli v časopise Journal of Personality and Social Psychology publikované výsledky už na prvý pohľad zvláštneho výskumu. Vedci v ňom sledovali mužov močiacich pri pisoároch.
Najmä to, ako rýchlo sa im podarí začať močiť, ak sú na toalete sami, ak niekto stojí o dva pisoáre ďalej a vtedy, ak muži stoja pri susediacich pisoároch.
Ukázalo sa, že osamelí muži si uľavili už po 4,8 sekundy, odkedy sa postavili k pisoáru. Ak boli v miestnosti dvaja, no medzi nimi sa nachádzal jeden voľný pisoár, začali močiť po 6,2 sekundy a ak muži obsadzovali dva susediace pisoáre, zvierače sa im podarilo uvoľniť až po 8,4 sekundy.
Keďže výskum neprebehol v laboratórnych podmienkach, ale na verejných toaletách a močenie mužov zaznamenávali ukrytí vedci, výskum dodnes vzbudzuje kontroverzie. Nedá sa však uprieť, že jasne ukázal, ako negatívne na nás môže pôsobiť neželaná prítomnosť cudzej osoby.
Načo máme osobnú zónu?

Osobná zóna vedcov fascinuje už dlho. Skúmajú ju z hľadiska pohlaví, rodových rolí aj národností. Vieme teda, že priestor, v ktorom sme schopní tolerovať iných ľudí, je veľmi individuálny.
Navyše, nedávny výskum vykonaný na cestujúcich v dopravnom lietadle počas šesťhodinového letu poukázal na to, že osobnú zónu ovplyvňujú desiatky drobností vrátane pachov, hluku a aspoň minimálnej bariéry v podobe lakťovej opierky.
Ak je však tento priestor narušený, časť nášho mozgu, amygdala, vydáva varovanie pred nebezpečenstvom. Práve z týchto signálov potom pramení náš nepokoj a potreba hľadať bezpečie.