Svojmu mladšiemu ja by som odkázala, aby si životom nebolo také isté

Občas sa prichytím pri myšlienke, že neverím tomu, že som dospelá. Detailne si viem vybaviť desiatky obrazov z predškolského, školského aj mladistvého veku.

Nielen to, dokážem sa vcítiť do pocitov seba ako dieťaťa tak verne, že by som bola asi tou najempatickejšou matkou na svete.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Čo všetko sa o sebe dozviete, keď sa zbavíte skrine plnej vecí? Čítajte 

Vedela by som pochopiť pocit krivdy, túžbu po dobrodružstve aj roztopašnú dôveru v svet.

Napriek tomu nezmažem, že som obohatená o ďalšie roky a roky, ktoré prišli po tom, obohatená o život.

Mnohé hodnoty vo mne zostali presne tak, ako som hlásala v trinástich, pätnástich aj dvadsiatich. Niektoré veci sú nemenné.

A o niektorých som si myslela, že nemennými ostanú. Mýlila som sa.

Kedysi som verila v nezištnú lásku, v to, že dokážem zmeniť každého človeka k lepšiemu a v moju nalinajkovanú budúcnosť podľa predstáv.

Verila som vo večné priateľstvá a medziľudské putá, že v živote sú určité nezlomné istoty aj že rodina je tu pre človeka vždy ako bašta, domov a útočisko.