Vedie Linku pre týrané ženy: Volajú nám aj také, ktoré partner týra desiatky rokov

Mária Víteková (27) vyštudovala sociálne služby a poradenstvo. Na Národnej linke pre ženy zažívajúce násilie (0800 212 212) pracuje od januára 2017, v apríli sa stala jej vedúcou. Okrem služieb na linke sa venuje aj jej propagácii, vzdelávaniu pracovníčok, supervízii a ďalším činnostiam súvisiacim s prevádzkou. V rozhovore porozprávala o tom, ako pomáhajú ženám, s čím sa im ozývajú najčastejšie a v čom zlyhávajú orgány, ktoré by mali pomáhať.

Aký vplyv mali na vás dva roky práce na Linke pre ženy zažívajúce násilie?

„Viac si všímam vzťahy. Často, keď v osobnom živote a v mojom okolí vidím niektoré náznaky správania, ktoré nie sú úplne normálne, hneď si predstavujem, čo z toho môže vyplývať a aké to môže mať následky.

Je to práca, kde je vysoká fluktuácia najmä preto, že niektorí ľudia si to osobne nesú v sebe, a náročná je aj preto, že je fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. Ja si našťastie nenesiem so sebou všetky prípady domov. Riešime psychohygienu, mávame aj supervízie, takže sa vieme aj uvoľniť."

Dá sa to?

„Keď sú to veľmi ťažké prípady, tak je to náročné a niekedy si to držím v hlave, ale postupne to odíde."

Ako ste sa k tomuto povolaniu dostali?

„Už na vysokej škole som sa venovala téme domáceho násilia. Tam som zistila, že na Slovensku je naozaj veľmi málo služieb, ktoré poskytujú pomoc obetiam. Bolo aj mojím cieľom, že by som týmto ženám chcela pomáhať. Našla som ponuku práce, tak som sa prihlásila a prijali ma."

Pamätáte si na svoje prvé dni na linke?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Haló, muž ma naháňa so sekerou. Ako ženy hľadajú pomoc na telefonickej linke Čítajte 

„Pamätám. Spočiatku sme boli na službe vždy dve, ešte v rámci zaškoľovania, ktoré viedli predošlé poradkyne. Myslela som si, že veľa telefonátov býva v noci a vnútorne som sa obávala, ako to budem znášať.

No realita je úplne iná, počas nočných ich nebýva až toľko, ako som si predstavovala. Stresujúce bolo najmä to, keď telefón zazvonil a bola som tu prvýkrát sama.

No zhodou okolností volal pán, ktorý sa pýtal ohľadom svojich detí a rodinných dávok, takže ani nešlo o ženu, ktorá zažíva násilie.

Máme však internú databázu aj pre iné problémy, tak sa vždy snažíme osobu niekam naviesť alebo dať kontakty na inú organizáciu, ktorá by im vedela byť nápomocná."

Ženy sa odvážia zavolať, až keď sú napríklad samy počas pracovného dňa?

„Presne tak. Dokonca aj cez víkendy je hovorov menej. Najviac ich býva v pondelky, lebo cez víkend je veľa mužov doma, prípadne chodia domov opití a ženy zo strachu nezavolajú a ozvú sa, až keď sú samy a vedia, že partner nepríde hneď domov.

Pamätám si však ťažšie prípady, keď som aj ja bola viackrát bezradná, najmä keď človek počúva o inštitúciách, ako súdy a polícia, ktoré majú pomáhať, a nedeje sa to. Keď mi žena povie, že mužovi len pohrozia, pošlú ho domov naspäť a on ju tam znova zbije, je to pre mňa nepochopiteľné a neviem takéto prípady vstrebávať."

Ako sa skončí takýto hovor, keď aj vy sama ste bezradná?

„Snažím sa nedávať to najavo a snažím sa ju podporovať. Treba povedať, že ide skôr o prípady jednotlivcov, a nie celé zložky. Nájdu sa aj policajti, ktorí žene vedia pomôcť a tiež jej vieme dať aj kontakty na rôzne organizácie, ktoré má blízko a vedia byť nápomocné v riešení jej situácie."

Spomínate si na nejaký veľmi závažný hovor?

„Pamätám si na prípad, keď v jednom dome žila mama a na hornom poschodí jej dcéra s manželom. Dcéra sa k nej pravidelne utekala schovávať aj so svojím dieťaťom, pričom jej muž ich naháňal so sekerou.