List sa začína oslovením „Milovaná priateľko!“ a pokračuje sťažnosťou na tón predchádzajúcej korešpondencie. „Vyznám úprimne, tak suchopárnym a povinnostným sa mi ešte Váš list nezdal ako práve posledný! Neviem, čo chybelo vrelej duši Vašej, no ja postrádal som veľmi vo Vašich riadkach to, čo kedysi v bohati som nachádzal. Začalo Vás snáď mrzieť a unúvať moje priateľstvo?“ sťažuje sa mladý muž.
V liste ďalej píše o tom, že už onedlho ukončí štúdium a vráti sa na rodnú Oravu. Spomína výlety, príbuzných, plánuje osobné stretnutie. A potom, takmer na záver listu z júna 1875, vsunie nenápadnú vetu. „V jednom z mojich budúcich listov mienim sa Vás niečo vážne opýtať. Dovolíte?“
Zvláštne ľúbostné listy
Ťažko povedať, či pri čítaní týchto riadkov preleteli bruchom osemnásťročnej Ilony Novákovej tisíce motýľov a dnes sa už nikto nedozvie ani to, či túto správu čakala.
Tajovského manželka ukázala ženám cestu od sporáka ku vzdelaniu ČítajteS básnikom si už istý čas dopisovala, intenzívne sa stretávali počas divadelných skúšok a navyše básnik bol častým hosťom na fare jej otca. Na druhej strane v listoch, ktoré jej počas predchádzajúcich mesiacov adresoval, by čitateľ intimitu hľadal márne.
Ako v knihe Žena moja drahá uvádza zostavovateľka ich korešpondencie Jana Juráňová, básnik nepíše nič, čo by naznačovalo, že je zaľúbený do krásnej mladej ženy. „Nenájdeme v nich ani obzvlášť intenzívne ľúbostné výlevy či obdiv k snúbenici, ani ďalšie podobné atribúty ľúbostnej korešpondencie. Ich tón je skôr úctivý než milostný.“
I tak sa Hviezdoslav napokon osmelil a o mesiac neskôr sa jej, opäť v liste, spýtal nasledovné: „Len od samej Vás chcem vedieť: chcete-li srdce Vaše dakedy zameniť s mojím?“ Ilona Nováková privolila a v máji roku 1876 sa za básnika Pavla Országha-Hviezdoslava vydala. Začal sa tak písať príbeh krásnej manželskej všednosti.