Národu písal Krvavé sonety, svojej žene to, že mu zabudla zbaliť pero

List sa začína oslovením „Milovaná priateľko!“ a pokračuje sťažnosťou na tón predchádzajúcej korešpondencie. „Vyznám úprimne, tak suchopárnym a povinnostným sa mi ešte Váš list nezdal ako práve posledný! Neviem, čo chybelo vrelej duši Vašej, no ja postrádal som veľmi vo Vašich riadkach to, čo kedysi v bohati som nachádzal. Začalo Vás snáď mrzieť a unúvať moje priateľstvo?“ sťažuje sa mladý muž.

V liste ďalej píše o tom, že už onedlho ukončí štúdium a vráti sa na rodnú Oravu. Spomína výlety, príbuzných, plánuje osobné stretnutie. A potom, takmer na záver listu z júna 1875, vsunie nenápadnú vetu. „V jednom z mojich budúcich listov mienim sa Vás niečo vážne opýtať. Dovolíte?“

Zvláštne ľúbostné listy

Ťažko povedať, či pri čítaní týchto riadkov preleteli bruchom osemnásťročnej Ilony Novákovej tisíce motýľov a dnes sa už nikto nedozvie ani to, či túto správu čakala.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Tajovského manželka ukázala ženám cestu od sporáka ku vzdelaniu Čítajte 

S básnikom si už istý čas dopisovala, intenzívne sa stretávali počas divadelných skúšok a navyše básnik bol častým hosťom na fare jej otca. Na druhej strane v listoch, ktoré jej počas predchádzajúcich mesiacov adresoval, by čitateľ intimitu hľadal márne.

Ako v knihe Žena moja drahá uvádza zostavovateľka ich korešpondencie Jana Juráňová, básnik nepíše nič, čo by naznačovalo, že je zaľúbený do krásnej mladej ženy. „Nenájdeme v nich ani obzvlášť intenzívne ľúbostné výlevy či obdiv k snúbenici, ani ďalšie podobné atribúty ľúbostnej korešpondencie. Ich tón je skôr úctivý než milostný.“

I tak sa Hviezdoslav napokon osmelil a o mesiac neskôr sa jej, opäť v liste, spýtal nasledovné: „Len od samej Vás chcem vedieť: chcete-li srdce Vaše dakedy zameniť s mojím?“ Ilona Nováková privolila a v máji roku 1876 sa za básnika Pavla Országha-Hviezdoslava vydala. Začal sa tak písať príbeh krásnej manželskej všednosti.