V dvadsiatich som sa nechala sterilizovať. Hovorili mi, že to budem ľutovať

„Dúfam, že vás tu neuvidím, keď budete mať tridsať a budete mi hovoriť, že máte výčitky.“

Tieto slová mi adresoval doktor, keď som mala 20 rokov. Bol to piaty pôrodník -gynekológ, ktorého som stretla počas hľadania niekoho, kto by mi vykonal trvalú sterilizáciu nazývanú aj podviazanie vaječníkov.

Prví traja doktori ma odmietli s tým, že som príliš mladá na takéto rozhodnutia. Potom prišla štvrtá doktorka, žena v strednom veku, ktorá mi napodiv schválila operáciu bez zbytočných problémov.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Definitívna ochrana pred otehotnením. Čo treba vedieť o ženskej sterilizácii? Čítajte 

Jediný dôvod, prečo som išla za doktorom číslo päť, bol, že si doktorka číslo štyri musela nečakane vziať voľno.

Doktor číslo päť bol ochotný vykonať túto operáciu len vďaka tomu, že doktorka číslo štyri ju schválila.

Nijako sa však netajil presvedčením, že svoje rozhodnutie budem ľutovať, hlavne vtedy, keď dovŕšim tridsiatku.

Život sa bez detí veľmi nezmení

Už od základnej školy som si bola istá, že nechcem deti. Každý lekár, s ktorým som sa stretla, s výnimkou doktorky číslo štyri, spomínal tridsiatku ako presný vek, kedy začnem ľutovať svoje rozhodnutie a túžiť po materstve.

V princípe rozumiem ich argumentom. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že keď človek dovŕši tridsiatku, bude iný, než bol v dvadsiatich rokoch.

No jednu vec, ktorú som nedokázala vysvetliť lekárom – ani tomu, ktorý mi nakoniec zákrok urobil – bolo to, že väčšina tridsiatnikov je iná ako dvadsiatnici práve preto, že v tom čase vychovávajú deti. A keď nemáte deti? Neveľa vecí sa zmení.

Teraz mám tridsať. Odkedy som si dala podviazať vaječníky, uplynulo desať rokov a nikdy som to neoľutovala.