Projekt, ktorému ste sa venovali naposledy, je výstava Atlas žien o téme násilia páchaného na ženách. Ako vám napadlo vytvoriť ho?
V hlave som ho mala posledné tri roky, ale uvažovala som nad tým, ako nápad uchopiť vizuálne a dostať sa k ženám. Je to pre ne veľmi citlivá téma a vedela som, že si nebudú môcť dovoliť a nebudú chcieť byť na fotkách zobrazené.
Aj samotné ženské domovy sú situované na tajných adresách. Som žena, a aj preto sa ma táto téma týka. Prekáža mi, že každá tretia žena zažíva nejakú formu násilia. Na námestia chodíme protestovať proti korupcii, za politické zmeny, no s faktom, že ženy sú neustále ohrozované, sa veľa nedeje.
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa stala svedkom fyzického násilia na žene. Bola tehotná, muž ju mlátil a videli to okrem mňa aj traja muži v jej blízkosti. No nikto sa jej nezastal. To ma nakoplo, aby som niečo začala robiť.
Čo je hlavným cieľom výstavy?
Ideálne by bolo, aby dopomohla k odstráneniu násilia a rovnako aj k odstráneniu stereotypov a predsudkov. Ľudia majú totiž často pocit, že sa ich to netýka.
Dorota Holubová
- je fotografka z Bratislavy,
- v roku 2016 bola ocenená v súťaži Slovak Press Photo v kategóriách: 1. miesto portrét (so sériou Khate) a 1. miesto každodenný život (so sériou Balifornia),
- v roku 2017 bola nominovaná na novinársku cenu za najlepšiu fotografiu za rok 2016 so sériou Balifornia,
- bola ocenená na Slovak Press Photo 2017 v kategórii svet umenia so sériou Red Cat a v kategórii portrét v sérii Sami Sebou,
- vo voľnej tvorbe sa zameriava na ženy, LGBT komunitu a zákulisie umeleckého sveta
Myslia si, že ide o tému, ktorá súvisí so sociálne slabšími vrstvami, ľuďmi závislými od alkoholu.
Tému bagatelizujú, spochybňujú, ženy a ich výpovede neberú často vážne ani na súde a viac dôvery a empatie si získavajú muži.
Podobne premýšľajú aj ľudia, ktorí sú vzdelaní, v mojom okolí, neubránia sa stereotypom.
U nás doma to bolo úplne inak, mama je feministka, otec je tiež za rodovú rovnosť. Začala som si uvedomovať, že som doposiaľ žila v nejakej bubline. Ostala som zhrozená.
No po výstave plánujem pripraviť aj charitatívny kalendár na nasledujúci rok s fotografiami emancipovaných žien, ktoré sú v spoločnosti príkladom a výťažok potom venovať jednotlivým domovom.
Jednotlivé ženy ste po Slovensku fotili rok. Ako prebiehala komunikácia s nimi?
Skontaktovala som sa so Slovensko-českým ženským fondom.
Fotí chátrajúce kaštiele: Úžasná história je jedna vec, smutná realita druhá Čítajte Dali mi kontakt na prvý bezpečný ženský dom a postupne som navštívila aj ďalšie, ktoré mi boli odporučené. Dokopy to boli tri ženské domy.
Zo začiatku som chcela tému len zvizualizovať, no uvedomila som si, že sa s tými ženami musím rozprávať, viesť rozhovory. Nafotiť možno hocičo, no v tomto prípade je samotná téma dôležitejšia ako obraz.
Bývala som s nimi niekoľko dní a prežívala ich každodenný život. Nemusela som sa väčšinou na nič pýtať, počas bežného dňa mi toho povedali samy veľa. Nechcela som sa ich pýtať na zážitky spojené s násilím a retraumatizovať ich. Počkala som si na to, kým sa samy otvoria.
(zdroj: Petra Bošanská)Čo vás počas týchto stretnutí prekvapilo najviac?
Problémom obetí nie je len samotný zážitok z násilia. Ženy, ktoré sa z predchádzajúceho života vymanili a opustili partnera, bojujú s ďalšími problémami.
Musia riešiť svoju traumu, majú psychické problémy, no roky chodia aj po súdoch. Snažia sa našetriť si peniaze, osamostatniť sa. Niektoré ženy sú na materskej, majú tri deti a nedokážu si nájsť prácu alebo získať sociálny byt.
Nafotila to, čo zostáva skryté. Stovky ľudí sa odhalili pre netradičný projekt Čítajte Druhou sférou sú ženy, ktoré by sa už osamostatniť dokázali, majú peniaze, no nikto im nechce prenajať byt. Slobodná matka je podľa prenajímateľov aj realitných maklérov riziko.
Do ženských domovov umiestňujú ženy tak, aby boli čo najďalej od pôvodného života a často skončia na opačnej strane Slovenska. A aj keď niektoré majú skončené vysoké školy, majú problém sa zamestnať alebo umiestniť dieťa do školy.
Musia začínať odznova, kým manžel, ktorý páchal násilie, ostáva v ich pôvodnej domácnosti a má relatívne pohodlie. Pritom by to mal byť on, kto musí odísť.
Ako sa s týmto životom vysporiadavali deti týchto žien?
Napriek tomu, že sa projekt volá Atlas žien, väčšinu obyvateľov týchto domovov tvorili deti, od batoľat až po tínedžerov. Na tie zabúdame.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
