A je po voľbách. Kampaň sa skončila, víťazka je jasná, väčšina analýz je zverejnená, no ešte by sa dalo čo-to vyhodnocovať. Slovensko síce otvorilo dvere prvej slovenskej prezidentke, ale nezabudlo sa pritom ani na dôkazy o jeho takzvanej pripravenosti na túto „neslýchanú“ udalosť.
Mimochodom, práve toľko diskutovaná pripravenosť by mala vzbudzovať pocit trápnosti. Je naozaj absurdné, že aj v 21. storočí musíme dávať do pléna otázku, či je Slovensko pripravené na ženu prezidentku, klásť ju dokonca odborníkom a čakať relevantné odpovede.

To, že pri rozhodovaní o obsadení prezidentskej funkcie vôbec debatujeme o rode, svedčí o tom, že sme ešte stále spoločnosť presýtená patriarchátom.
Nehovoriac o kampani plnej mačizmu a oháňaním sa prízemnými označeniami typu „neznáma dievčinka“. Aj to je ďalší problém našej politickej kultúry.
Je objektívny fakt, že väčšie zastúpenie v politických radoch majú muži, to však nikoho neoprávňuje robiť zo Zuzany Čaputovej familiárnu Zuzku a Zuzanku len preto, že je žena.
Ani premiérovi krajiny predsa kolegyne a kolegovia nehovoria Peťo a dosluhujúci prezident nie je Andy.