Hráte v novej českej čiernej komédii Teroristka. Napriek humoru tu v centre diania stojí vážna etická linka – boj proti arogancii moci, bezmocnosť obyčajných ľudí. Je to podľa vás téma pre komédiu?
Myslím si, že práve paradox toho celého môže tú tému omnoho viac vyzdvihnúť. Kontrapunkt humornej linky, v ktorej sa odohrávajú situácie živo pripomínajúce momentálne politické dianie, tak môže omnoho viac vystúpiť.
Nejde veľmi o klasickú komédiu, pre mňa je to taká „tarantinovka“. Pracuje s výraznou "nadsázkou" a práve tá vyzdvihuje absurdnosť situácie, v ktorej sa nachádzame. Myslím si, že nie je problém, keď sa téma odľahčí.
Pýtam sa to hlavne preto, že film má názov Teroristka, nedávno sa udial útok na Novom Zélande a v takýchto situáciách len ťažko hľadať humor.
Ten názov je aj pre mňa stále veľmi zvláštny, tvrdý, pretože keď sa povie slovo teroristka, je to veľmi silné. Keď ho človek vysloví, predstavíme si samovražedných atentátnikov a ľudí, ktorí prídu do kostola a vystrieľajú nevinných.
Ale pozrite sa na plagát, pani Iva Janžurová vedľa nápisu Teroristka. Myslím, že to je opäť krásny paradox . Náš film je úplne o niečom inom. Ľudia sa nemusia báť prísť do kina.
Ako túto problematiku vnímate v kontexte súčasnej situácie bezmocnosti „bežných“ ľudí voči politikom a mocným?

To je veľmi aktuálna zložka celého filmu, kde je hlavná postava, pani Janžurová, stelesnením poslušnej, zodpovednej občianky, ktorá si plní občianske povinnosti a je to chodiaca morálka.
Pod vplyvom udalostí a mocných ľudí sa z tohto morálneho piedestálu rozhodne zostúpiť a ísť bojovať. Možno spôsobmi, o ktorých by si nikdy nemyslela, že použije.
A myslím si, že to je to, čo sa deje v dnešnej spoločnosti, prečo ľudia chodia na námestia, prečo sa dovolávajú slušnosti a spravodlivosti, lebo už máme dosť arogancie a toho, čo súčasné politické vedenie dopustilo.
Stotožňujete sa s myšlienkou, že by sa ľud mal ozvať, keď sa niečo takéto deje? Zúčastňovali ste sa protestov?
Áno, stála som na námestiach vždy, keď mi to okolnosti dovolili. Určite súhlasím, pretože my sme tí, ktorí si volia svojich zástupcov a sú v parlamente. Mám pocit, že poslanci a vláda zabudli, že sú tam z poverenia nás občanov, a že by mali vládnuť pre nás a nielen pre svoje vlastné záujmy.
Je tragické, že sa spoločnosť vzoprela a zmobilizovala až po vražde dvoch nevinných mladých ľudí. Za ten rok sa v našej spoločnosti začali diať silné zmeny. A tá snaha a túžba po nich je silná.

Čo presne sa podľa vás musí zmeniť?
Myslím, že by sa mala zmeniť jedna celá politická generácia. Politici, ktorí nebudú mať za sebou žiadnu politickú minulosť, väzby na lobistické skupiny a boli by to ľudia, ktorí sú nepopísaný papier.
Aj keď viem, že sme predsa len zvyknutí na zákulisné ťahy, ktoré sa dejú a na všetky špinavosti, ktoré vychádzajú na povrch, takže je celá spoločnosť skeptická. Neviem, koľko času bude treba, aby sme opäť našli vieru v demokraciu. No bez tej zmeny to nezistíme.
Aj v 89-tom stáli naši rodičia na námestiach, volali po zmene a prišla. Ja som síce nezažila minulý režim, narodila som sa v máji 89, ale myslím si, že sa máme podstatne lepšie. Je pre mňa paradoxné, že si to mladí ľudia neuvedomujú a nevidia možnosti, ktoré máme.
Vráťme sa k filmu. Vyjadrili ste sa, že aj keby ste už nikdy nič nenakrútili, budete spokojná, pretože ste sa na pľaci stretli s hereckými esami. Čo na vás najviac zapôsobilo?