Nečinnosť je zlá, aktivizmus podozrivý. Čo teda vlastne od mladých chceme?

Môj deväťročný krstný syn chce byť youtuber . Na otázku, čo by vlastne natáčal, má jednoduchú a jasnú odpoveď – na kameru by zvečňoval, ako hrá Minecraft. Nemá prevratný plán ani myšlienku, no už vie, že páčiky znamenajú slávu (o jej konzistentnosti asi polemizovať netreba) a zhliadnutia sú peniaze.

Chcú to robiť tisícky detí v jeho veku, je to obraz doby a my dospelí si môžeme myslieť, čo chceme. Napríklad, že to nie je žiadna vznešená a dôležitá práca a že ich to prejde. A veruže väčšinu aj prejde.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Prečo vôbec nechceme veriť, že Michael Jackson zneužíval deti? Čítajte 

To, že v mori banality a neoriginálnosti videoblogov je len pár zlatých rybiek, ktoré sa naozaj žiarivo zalesknú na slnku, je podstatná skutočnosť, vďaka ktorej vytrvajú len tí najhúževnatejší.

Znamená to dve veci – buď deti nadobudnú škodlivý pocit, že nikdy nebudú dostatočne dobré ako ich vzory, alebo si nájdu vzory iné.

A pravdou je, že youtuberi nie sú tí jediní, ku komu môžu vzhliadať.