Umelecká maskérka: Pitevňa ma šokovala najviac, najmä smradom

Vyštudovali ste odbor kozmetika-vizážistika. Ako ste sa dostali k práci umeleckej maskérky?

Na škole som trochu špekulovala, a tak som si hľadala niečo, čo by ma bavilo, aby som nemusela byť v salóne. Nebavilo ma sedieť tam a masírovať niekomu tvár. Dohodla som sa preto s fotografom, ktorý fotil modelky do jedného športového časopisu, že ich budem líčiť v rámci školskej praxe a on ma naučí, ako to robiť.

Vtedy som začala fotografiu vnímať viac. Po škole som sa zhodou okolností dostala k Superstar a odvtedy to išlo samo.

Ozvali sa mi z DNA Production, kde sa v tom čase točili Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Prvýkrát som prišla do kontaktu s formou špeciálnych efektov, ako je napríklad umelá krv. Začalo ma to veľmi baviť.

Pri natáčaní Mesta tieňov som spolupracovala s Beatrix Dollingerovou, ktorá mi ukázala, čo všetko sa dá v rámci tejto práce vytvoriť. Zaujalo ma to natoľko, že som pri umeleckej maske ostala.

Veľmi mi pomohli Juraj Steiner a Maťo Jankovič, ktorý je jeden z najlepších v umeleckom maskérstve na Slovensku aj v Čechách. Stretávala som ľudí, ktorí mi boli ochotní pomáhať a poradiť, a to ma posúvalo vpred.

Musíte byť sama proaktívna, aby ste si zohnali zákazky?

V mojom prípade to je súhra náhod a aj šťastia na ľudí. Vždy som mala možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí pre mňa boli prínosom, minimálne v tom, že ma niekam posunuli.

Za to, kde som teraz, najviac vďačím Petrovi Bebjakovi a jeho produkčnej spoločnosti. Spolupracujem s nimi od prvej chvíle, ako začali natáčať prvý televízny projekt a spoločne s nimi sa posúvam.

Hoci je táto práca aj o kontaktoch, nikdy som niekam nevolala, aby som získala prácu. Vždy sa to nejako vyvinulo správnym smerom.

Keď sa koncom roka 2017 kvôli smrti pána Jana Třísku posunulo natáčanie filmu Na streche, presťahovala som sa do Prahy, no nemala som zrazu vo výhľade žiadnu prácu.

V čase oznamu o posunutí natáčania som bola v lese s kamarátkou na hubách. Do hodiny mi volali z inej produkcie a ponúkli mi natáčanie projektu na trištvrte roka. Odvtedy ten les považujem za zázračný.

Kde naberáte inšpiráciu na masky? Pozorujete ľudí na ulici?

Rada sledujem všetky typy ľudí. Nebránim sa tomu ísť sa pozrieť do osady, na operu, na bezdomovca. Pozerám sa rada na reálnych ľudí.

Vyžívala som sa v tom najmä v Anglicku, kde je prostredie veľmi multikulturálne. Na Slovensku ešte takú rôznorodosť nemáme.

Preto inklinujete skôr ku kriminálnym žánrom, kde tváre nie sú idealizované?

Prečítajte si tiež: Denisa Buranová: Mladá generácia kameramaniek rastie ako z vody Čítajte 

Áno. No rada by som natáčala aj komédie. Tie však zatiaľ veľmi robiť nevieme. Približne od roku 2006 sa začalo točiť veľa kriminálnych seriálov.

Bolo to pre mňa zaujímavejšie, ako natáčať civilný seriál, kde sú všetci za pekných. Nemám rada príliš veľa mejkapu a líčenia. Keď však ide o charakter vo filme, tak to, samozrejme, chápem.

Veľmi ma však bavia rôzne „špinavosti“. Mám rada strhané tváre, tváre plné utrpenia a rada v tvári vytváram emóciu. Každá čiarka, ktorú na tvári spravím, zmení jej vzhľad.

(zdroj: Petra Bošanská)

Keď sa pripravujete na kriminálne témy, kde máte pracovať s krvou, jazvami a mŕtvolami, musíte mať asi aj silný žalúdok.

Najsilnejší žalúdok som potrebovala, keď som šla prvýkrát do pitevne. Chcela som vidieť, ako mŕtvoly naozaj vyzerajú. Na fakulte súdneho lekárstva som zas zažila mŕtvoly ľudí, ktorí pred smrťou súhlasili, že ich telá pôjdu na výskum.

Boli roky naložení vo formaldehyde a študenti sa na nich učili. Študenti na nich robia rôzne pokusy, učia sa šiť. To boli silné zážitky.

Pitevňa ma šokovala najviac, najmä smradom. No potom som si už zvykla.