O svojej práci novinárky rozpráva so zanietením a spokojne. Keď však príde reč na zlomový bod v jej živote, ktorý sa odohral v roku 1984, zvážnie. Cítiť, že si aspoň navonok vytvorila emocionálny odstup, no znásilnenie, ktoré sa vtedy tridsaťročnej Joanne Connors stalo, sa len ťažko vzdiali úplne. Ovplyvnilo celý jej život. Americká novinárka a spisovateľka o ňom napísala brutálne úprimnú knihu Nájdem si ťa (Absynt, 2017). Na Slovensko prišla, aby o svojej skúsenosti porozprávala v rámci Stredoeurópskeho fóra o násilí.
Na začiatok jednoduchá otázka - už roky cestujete do rôznych krajín, stretávate sa s čitateľmi, diskutujete o násilí, o tom, čo sa vám stalo. Nie je ťažké o tom opakovane hovoriť?
Nie je to až také ťažké, ako by sa mohlo zdať, pretože keď som o tom už napísala v knihe, čiastočne som sa s tým vyrovnala. No tiež je to skúsenosť, ktorú zdieľam s mnohými ľuďmi.
Jedna z vecí, ktorá je pre obete znásilnenia ťažká, je, že sa v tom cítite sami, pretože o tom vlastne nikto nechce rozprávať. Chodiť a hovoriť o tom mi pomáha uvedomiť si, že sami nie sme a to je dôležité vedieť.
Zisťujete, že niektoré problémy sú rovnaké všade na svete?
Fascinuje ma, že keď navštevujem rôzne krajiny, tak vidím, že chudoba či rasové problémy sú presne takým istým problémom ako v USA.
Kniha o znásilnení je kronikou dedičného násilia v Amerike Čítajte Každá krajina má svoju nemajetnú populáciu. Takže to, že som schopná nájsť toto spojenie po celom svete, je pre mňa naozaj úžasné.
Keby tu nevyšla moja kniha, pravdepodobne by som ani nikdy neprišla do Bratislavy. Veľmi sa mi to tu páči, páčia sa mi ľudia, ktorých som stretla, je to krásne miesto.
Na diskusii Stredoeurópskeho fóra som naozaj cítila spojenie s publikom, a to je dôvod, prečo nie je až také ťažké o tom hovoriť. Jediný dôvod, prečo je to ťažké, je ten, že nechcem, aby sa druhí ľudia cítili nepríjemne. Hovoriť o znásilnení znamená vytvárať u nich tento pocit.
No aj preto som o tom chcela napísať, pretože sa to musí zmeniť. Znásilnenie a násilie hrozným spôsobom ublížia. No rovnako zlý je aj pocit osamotenia, ktorý príde po nich.
Na diskusii ste okrem iného povedali, že keď ste boli mladšia, mali ste naivnú dôveru v svet. Aká je tá dôvera teraz?
Rozhodne sa to zmenilo. Pri cudzích ľuďoch som oveľa obozretnejšia, hoci môj manžel by asi nesúhlasil, pretože sa často ľuďom prihováram, kdekoľvek sme (smiech).
Je to teraz lepšie, no prešla som si dlhým obdobím, najmä po znásilnení a vtedy, keď boli moje deti malé, keď ma desilo všetko na svete. Donútilo ma to uvedomiť si, že keď ste mladí, o týchto veciach len počúvate, no myslíte si, že sa vám nikdy nestanú.
Potom si uvedomíte, že sa vám to stať môže. Napríklad v súvislosti s masovými streľbami sa rodičia, ktorí prídu o deti, pýtajú – ako sa nám to mohlo stať?
Nikdy by sme si nepomysleli, že by sa niečo také udialo v našej komunite. To je to, čo sa zmenilo. Že sa to deje komukoľvek a nemôže sa nám zdať, že to nie je skutočné, pretože to vidíme len v televízii. No keď ste mladí, naivitu skrátka cítite.
Joanna Connors (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Mali by sme byť ako mladí ostražitejší?
Neviem, toto bola jedna z mojich veľkých dilem, keď som sa rozprávala s mojou dcérou, lebo som nechcela, aby sa bála sveta a nechcela som, aby bola utiahnutá, no tiež som chcela, aby vedela o tom, ako byť v bezpečí. Keď ma znásilnili, mala som 30, stále som si mohla dovoliť byť bezstarostná a nedbalá.
Neľutujem to a nechcem povedať, aby takí druhí neboli. No tiež som na vlastnej koži okúsila, aká je realita a hoci to nie je správne a ani fér, mladé ženy sa nemôžu správať rovnako ako mladí muži.
Nemôžete len tak kráčať v noci sama, ako som to ja kedysi robila stále. Je to hrozné a nerada to hovorím, ale čo urobíte, kým sa svet nezmení?
Svojho útočníka ste sa rozhodli vyhľadať, aby ste napokon našli jeho rodinu. Chceli ste pochopiť, prečo vás znásilnil. Dá sa však násilie vôbec pochopiť? Existuje preň rozumné vysvetlenie?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
