Ak sa deti nerozhodujú samy, mení sa im mozog. Ako vychovať samostatné dieťa?

Väčšina rodičov si nepochybne praje vychovať deti tak, aby boli čo najlepšie pripravené do života, boli úspešné, samostatné a šťastné. V snahe dosiahnuť to však mnoho z nich robí zásadné výchovné chyby a nad svojimi deťmi uplatňujú obrovskú kontrolu.

„Ako dospelí niekedy deťom hovoríme, že sú samy zodpovedné za svoj život – ale v skutočnosti im život riadime do posledného detailu, od domácich úloh cez mimoškolské aktivity až po kamarátov. Alebo im naopak hovoríme, že o svojom živote nerozhodujú, že o ňom rozhodujeme my,“ píšu William Stixrud a Ned Johnson, autori knihy The Self-Driven Child , ktorá tento rok vyšla v českom preklade pod názvom Dítě na vlastní pohon.

Autori sa v knihe zaoberajú tým, prečo je z hľadiska neuropsychológie a psychológie dôležité, aby rodičia nechávali svoje deti rozhodovať.

Ak totiž človek už v detstve neriadi svoj život, dochádza u neho nielen k pocitu bezmocnosti, ale aj k nezvratným zmenám na mozgu.

Stres je naozaj hlavný nepriateľ

Mať možnosť ovplyvňovať veci a riadiť svoj život je pre ľudí jeden zo základných predpokladov spokojnosti.

Najjednoduchším dôkazom tejto potreby je napríklad to, že takmer všetci ľudia stláčajú vo výťahu gombík na zatváranie dverí, hoci ten je v drvivej väčšine výťahov nefunkčný.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Zachraňujete deti v škole aj na ihrisku? Ste kosačkový rodič a škodíte im Čítajte

Chýbajúca kontrola, teda stav, keď môžete svoj život ovplyvňovať minimálne alebo vôbec, patrí do štvorice faktorov, ktoré ľudskú psychiku privádzajú do stresu.

K stresu ako takému sa autori knihy nevyhraňujú ako k úplnej hrozbe. Pokusy na myšiach ukázali, že mláďatá myší, ktoré boli každý deň vystavené miernemu stresu a následne vrátené do pokojného prostredia a matkinej ochrany, boli v dospelosti veľmi odolné proti akýmkoľvek náročným situáciám.

Naopak mláďatá, ktoré boli vystavené takzvanému toxickému stresu, pred ktorým ich nemal kto ochrániť, a ktorý bol dlhodobý, boli po zvyšok života extrémne podráždené a na každú stresovú situáciu reagovali prehnane.

Podobne ako u myší, aj u detí vystavených dlhodobému a toxickému stresu dochádza k zmenám na mozgu. Netýka sa to však len detí z vojnových zón či tých, ktoré zažili týranie, ale aj tých, ktoré dlhodobo nemôžu ovplyvniť svoj život v bežných životných oblastiach.