Mami, oci, som gej. Príbehy rodičov, ktorým sa dieťa priznalo s inou orientáciou

Tomáš mal šestnásť rokov, keď svoju mamu zavolal do mesta na kávu, aby jej niečo dôležité oznámil. Chcel jej povedať, že je gej a rovno jej predstaviť svojho priateľa. Ani sám zrejme netušil, že jeho mama to už nejaký čas očakávala.

„V tom čase som to už vedela, signálov bolo niekoľko, od toho, že sa ako malý hrával s bábikami svojej sesternice, cez jeho mierne nadštandardnú feminínnosť v pubertálnom veku, až po materinský inštinkt, keď mi z času na čas niečo našepkávalo, že on jednoducho gej je,“ hovorí Tomášova mama Jana (52).

Keďže na jeho správaní či kvalite života doma a v škole sa to nijako negatívne neodrážalo, rozhodla sa počkať, kým za ňou príde sám. Nemýlila sa.

Tomáš je jedným z mnohých detí, ktoré svojim rodičom museli priznať, že sú inak orientované. Hoci jeho mama tento fakt prijala a podľa vlastných slov pocítila predovšetkým vďačnosť a dojatie z toho, že sa jej syn úprimne zdôveril, nejeden mladý človek si takéto priznanie spája skôr s obavami.

Inak orientované deti sa nezriedka stretávajú s odsúdením, výčitkami a hádkami. Pre mnohé rodiny ide o záťažovú skúšku, pretože homosexualita dieťaťa je ešte stále problémom, s ktorým sa rodičia nevedia zmieriť.

V afekte možno dieťaťu ublížiť

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Nehovorte, že o nič nejde. Čo robiť, keď má vaše dieťa zlomené srdce Čítajte

„Pre každého rodiča je to šok,“ hovorí dlhoročná školská psychologička a pedagogička Gabriela Herényiová. „Má právo pochybovať, má právo nechápať to, pretože je to preňho niečo nové a musí to prijať. No rodičia by si mali veľmi ceniť to, ak dieťa samo príde a prizná sa.“

Tento prejav dôvery by tak otcovia a mamy mali správne využiť, dieťa totiž nie vždy príde najprv za nimi a často sa zdôverí skôr kamarátom a spolužiakom.

Prvá reakcia rodičov je tak preň kľúčová a závisí od nej, či sa im ešte niekedy v budúcnosti bude schopné otvoriť.

„Pre dieťa je najväčší problém – ako to povedať rodičom? Ono nejako tuší, že ich možno sklame a často ani samo nerozumie, prečo sú veci tak, ako sú. Ale tu je práve na sile rodičov dieťa prijať a rešpektovať ho s jeho pocitmi, neistotami a inakosťou, s ktorou občas aj samo bojuje,“ vysvetľuje Herényiová.

Keď deti vedia, že domá nájdu pomocnú ruku, je to pre ne obrovská výhoda. Množstvo rodičov však situáciu nezvládne, a tak sa priznanie vyhrotí až do konfliktu.