Denisa Buranová: Mladá generácia kameramaniek rastie ako z vody

Ako ste sa dopracovali k rozhodnutiu stať sa kameramankou?

Na strednej škole som študovala fotografiu a potom prišlo rozhodnutie, kam na vysokú školu. Prijali ma na fotografiu na VŠVU aj na Filmovú a televíznu fakultu na kameru na VŠMU.

Rozhodla som sa, že chcem vyskúšať niečo nové a študovať to ďalšie roky. Postupne som si to na škole zamilovala.

Ako vlastne vyzerá práca kameramanky?

V angličtine na to existuje pomenovanie cinematographer. Je to tvorca obrazu vo filmovom alebo vizuálnom diele. Človek zodpovedný za celú obrazovú zložku vo filme.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Kameramanovým hlavným spolupracovníkom je režisér, s ktorým sa delíme o jeho idey a tie pretavujeme do obrazovej podoby.

Spolu pripravujeme celý koncept. Súčasťou mojej práce je aj koordinácia viacerých zložiek – asistenti kamery, osvetľovači a gripová zložka, ktorá má na starosti pohyby s kamerou.

Pri našej práci ide o naplnenia všetkých potrieb režiséra alebo aj producenta. K tomu musíme ustriehnuť aj čas, aby sa všetko, čo treba, stihlo za bežný dvanásťhodinový natáčací deň.

Natáčate dokumenty, reklamné projekty aj hrané filmy – ktorý typ máte najradšej?

Všetky spomínané druhy práce mám veľmi rada. Krásne sa prelínajú a dokážu prepojiť naučené skúsenosti jednu do druhej.

V čom sú jednotlivé typy špecifické? V čom vidíte ich pre a proti?

Dokumenty sú špecifické svojou praktickosťou. Na začiatku kariéry mi zásadne pomohli naučiť sa, ako sa veľmi rýchlo zorientovať v priestore, kde budete nakrúcať, ako nájsť výtvarné prostredia a vytvoriť zábery.

Často je to aj veľmi neočakávané. Impulzívnosť dokumentu vie perfektne prevetrať tvorivé závity kameramana.

Reklamné projekty sú zase zaujímavé v tom, že človek je pod neustálou kontrolou viacerých ľudí, nielen režiséra, ale aj agentúry a klienta a tiež sa musí naučiť meniť veci za pochodu.

Osobne ma práve to, že som pod dozorom, zo začiatku veľmi desilo, teraz to beriem ako výbornú výzvu vypestovať si čo najlepšiu obratnosť s kamerou a obrazom.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

A čo samotný film?

Dlhometrážne hrané projekty sú iné práve pre čas, ktorý mu pri tvorbe venujeme. Je to beh na dlhšiu trať.

Filmovačka vôbec nie je lacná záležitosť, a preto často narábame s veľkými finančnými prostriedkami. Musíme preto konať veľmi zodpovedne s ohľadom na každú čo i len najmenšiu zložku.

Prečítajte si tiež: Vlastina Kounická Svátková: Keby som mohla, tak len ležím v objatí a nehýbem sa

Druhá vec je psychická náročnosť. So zvyškom tímu ste v neustálom kontakte celý mesiac, denne minimálne dvanásť hodín.

Často je to aj dlhšie, pretože pred nakrúcaním treba doladiť veľa podrobností s celým štábom, nielen s režisérom. Taká úzka spolupráca v tak intenzívnom časovom horizonte dá zabrať.

Vytvárame okolo 300 - 500 záberov za daný čas a každý záber treba vymyslieť, pripraviť a zrealizovať.

Pri reklame je to okolo 10 – 30 záberov. No existujú aj filmy natočené na jeden záber a sú fantastické. Je to skrátka pestré povolanie. A nikdy neviete, kam vás zavedie.

Nechceli ste sa nikdy špecializovať na jednu konkrétnu časť?

Ani nie. Každý typ práce je zaujímavý, bolo by mi to ľúto. Mám veľké šťastie, že mám možnosť robiť viac druhov práce, je tak pestrejšia. A som veľmi vďačná za každú príležitosť.

Ktorá fáza práce je pre vás najpríjemnejšia?

Počas predprípravnej fázy môže byť človek naozaj kreatívny a môže vymyslieť niečo zaujímavé a nevídané pre danú tematiku a projekt.

Vtedy na to ešte je čas. Ale všetky fázy sú zaujímavé a dobrodružné.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Súčasťou predprípravy sú napríklad aj vizuálne rešerše. Čo si pod tým možno predstaviť?