Som v najlepších rokoch, ale teším sa na to, keď budem stará

Ak niečím netrpím, je to spomienkový optimizmus. Spomienky na detstvo ani strednú školu nemám presvetlené falošnou nostalgiou.

Hovoriť o detstve a dospievaní ako o bezstarostnom čase je asi taká pravda, ako vravieť alergikovi, že jar je najkrajšie ročné obdobie. Nechcela by som mať opäť ani dvadsať a znova prežívať všetky tie emocionálne horské dráhy zamilovanosti, zlomeného srdca a rannej opice.

Teraz, keď sa viac približujem k štyridsiatke, ako k tridsiatke, môžem zodpovedne a pri plnom vedomí prehlásiť, že mi je lepšie ako v čase „mladosti“ a že tento trend očakávam aj do budúcna. Áno, teším sa na to, keď budem stará.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Keď sa hneváte, nie ste zlý človek. Robíte liečivú vec Čítajte 

Prednedávnom som mala túto debatu s dvomi známymi. Obe sú už päťdesiatničky, majú veľké a samostatné deti, čítajú, cestujú, opäť majú čas na seba. Súvislý čas.

Nie ten, ktorý si my, ženy medzi tridsiatkou a štyridsiatkou kradneme po sekundách medzi kontrolou žiackej knižky a nedopísaným e-mailom šéfovi, že zajtra zase neprídeme do práce, pretože mladšie dieťa má kiahne a všetku prácu potiahneme v noci.