Vlastina Kounická Svátková: Keby som mohla, tak len ležím v objatí a nehýbem sa

V rozhovoroch vás ešte stále občas definujú ako tú, ktorá otrávila Bonda. Ako sa na to dívate? Neprekážajú vám rôzne „nálepky“ médií?

Tá s Bondom je najmenej zákerná. Necitlivé sú tie nálepky, ktoré súvisia s našou minulosťou alebo ťažkým bojom, ako napríklad u mňa: bulimička alebo týraná herečka.

Vždy stojím medzi dvoma rozhodnutiami: buď budem za každú cenu úprimná, autentická, nebudem nič skrývať, nebudem sa robiť lepšou, než som, a tým môžem možno aj nejakej žene pomôcť, keď priznám svoje slabosti, alebo budem tajomná, uzatvorená a nikoho k sebe nepustím, tak aby sa o mne nemohlo písať nič.

A nikto nebude vedieť, kto naozaj som. Ale nakoniec sa vždy rozhodnem pre prvý variant. A to chodiť po svete bez strachu, čo si kto o mne pomyslí. Bez strachu z bulvárnych médií a zloby závistlivých ľudí.

Nemusí ma mať každý rád. Nemusím sa každému páčiť. Ale dôležité je, že ja sama viem, kto som a môžem sa sama sebe hrdo pozrieť do očí.

Ako herečka stvárňujete rôzne postavy. Ktoré z nich vás dosiaľ najviac ovplyvnili?

Ovplyvňuje ma reálny život a reálne vzťahy, ale myslím, že z hereckých postáv to nebola ani jedna. Nežijem herectvom, nie je to moje všetko.

Venujem mu len toľko energie, koľko je nutné, aby som stále mala čas na svoju rodinu, samu seba a naozajstné veci, ktoré ma napĺňajú. Vlastne si ani poriadne nepamätám, kde všade som hrala a aké postavy som už vystriedala.

Možno keď som bola mladšia, tak pred desiatimi rokmi, som si myslela, že byť herečkou je niečo extra. Že musím niečo fenomenálne dosiahnuť a získať tým obdiv. Vtedy mi ešte nedochádzalo, že obdiv okolia je úplne nanič, keď si nevážim sama seba.

A postupne som prestala na seba v tejto oblasti tlačiť a očakávať, že musím byť prvotriedna herečka. Veľmi mi to pomohlo. Síce už takmer nikde nehrám, lebo veľa projektov odmietam, ale ak niečo prijmem, tak viem, že ma to bude baviť a niekam posúvať.

(zdroj: Jana Liška)

Herectvo je o tom, že sa stávate niekým iným. Dokázali ste si ten pocit „premeny“ užiť?

Aj keby som nebola herečka, mám v sebe toľko rôznych osôb, že by ste sa nestačili čudovať. A máme to tak všetci.

Vieme byť citliví aj odmietaví, vieme milovať aj nenávidieť, vieme sa smiať aj plakať, vieme byt bezcitní aj bláznivo zamilovaní. Vieme byť všetkým, čo si len dokážeme predstaviť a je len na nás, ako veľmi si to dovolíme. U nás doma sa dosť často objavuje malá Vlastinka.

Tá zranená, ktorej chýbala láska už len zriedka, ale tá detinská, bláznivá, tá tu bude so mnou navždy. Bez nej by som to nebola ja, aj keď som už dospelá mama troch synov.

A aká teda ešte ste, keď ste to skutočne vy?

Strašne nerada opisujem sama seba a nerada sama o sebe rozprávam. Paradoxne o sebe dosť sarkasticky a ironicky viem rozprávať v knihách, v ktorých sa opisujem, myslím, že pravdivo, aj keď možno niekedy až príliš kriticky.

Dosť často si pripadám ako blázon. Taký ten neškodný, naivný blázon, ktorý nemal problém skákať po strechách, keď nemal deti, dnes skáčem po svojom mužovi.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Martha Gellhornová bola rovnako dobrá, ako jej manžel Ernest Hemingway Čítajte 

V momente, keď to nečaká, naňho vyskočím so zvolaním: „Pozooor, hriešny tanec!!!“ Mám v sebe stále to malé dievčatko. Byť vážna, dokonalá, bezchybná, veľmi múdra dospelá ma vyčerpáva. Veľa vecí vypúšťam z hlavy, lebo ma otravujú. Tým privádzam svojho muža do šialenstva.

Nechápe, že si určité veci nepamätám a ja mu vždy hovorím, že si pamätám len to, čo je pre mňa životne dôležité. Takisto som typ človeka, ktorý potrebuje veľa lásky, nehy, pocitu bezpečia.

Keby som mohla, tak len ležím v objatí a nehýbem sa. Som maznajúci sa tvor, objímam svoje deti, muža, ale pritom si cudzích ľudí k sebe nepustím a pôsobím tak uzatvorene a neprístupne. Je to preto, že keď niekomu otvorím svoje srdce, je to pre mňa vzťah na život a na smrť.

Na svojom blogu, na sociálnych sieťach a najnovšie aj vo svojej tretej knihe odkrývate veľmi veľa zo svojho vnútra. Neobávali ste sa tejto absolútnej otvorenosti?

Jediné, na čo si dávam pozor, je, aby som sa zbytočne nebála. Aby som nestrácala čas zbytočným strachom. Takže sa myšlienkami na to, čo by bolo, keby a čo keď, sa nezaťažujem a počúvam svoje srdce a intuíciu pri každom jednom rozhodnutí.