Ako slovenská krasokorčuliarka za sebou máte výnimočnú kariéru. Aká bola vaša cesta k tomuto športu?
Ako trojročné dievčatko ma mama aj s bratom prihlásila na krasokorčuliarsku prípravku, kde som mala prvý kontakt s ľadom. A vraj to bola láska na prvý pohľad.
Preháňala som sa ľadom ako guľomet a absolútne mi neprekážalo, keď som spadla. Do sekundy som bola na nohách, s úsmevom a slovami: „Hapala som“.
Neskôr, keď sa daný kurz skončil, robil sa výber do klubu a vybrali aj mňa. Tu sa začala moja skutočná krasokorčuliarska cesta.
Odjakživa som milovala a vlastne stále milujem tento šport. My krasokorčuliari zvykneme hovoriť, že krasokorčuľovanie nie je šport, ale životný štýl.
Mnoho ľudí vníma krasokorčuľovanie ako nádherný šport, no netušia, čo všetko treba zvládnuť. Ako vyzerali vaše tréningy a príprava?
Fitness trénerka: Ak sa začíname prejedať, zastavme sa a urobme tridsaťdva drepov Čítajte Tréningy sú nesmierne náročné. Náš šport vyzerá veľmi elegantne, jemne, ladne, no skrýva sa za ním veľmi veľa driny, bolesti, disciplíny a odriekania.
K tomu, aby sme zvládli náročné figúry na ľade, sa musíme v príprave venovať atletike, gymnastike, tancu, baletu, posilňovaniu a špecifickým cvičeniam. Ja som ako malá začínala s gymnastikou.
Sú to vlastne nespočetné hodiny strávené denne trénovaním na ľade a mimo neho.
Ako dieťa si pamätám, že pred školou sme už skoro ráno mali prvý tréning, potom škola, po škole ďalší tréning na ľade a ešte nejaké už spomínané aktivity.
Pred každým tréningom, samozrejme, rozcvička. Cez víkendy boli zase buď súťaže, alebo sme ako klub cestovali za tréningmi do okolitých miest, keď sa napríklad práve renovoval štadión a bol nedostatok ľadu na tréning.
Priestor na ľade dostávali prioritne hokejisti. Neskôr už ako reprezentantka som trénovala ešte viac. Môžem to prirovnať pracovnej dobe v zamestnaní, pretože som ozaj denne trénovala štyri až osem hodín. Takže mi príliš veľa času na spoločenský život a záľuby neostávalo.
Začínali ste sólovo, no časom ste začali pôsobiť v športovej dvojici. Táto idea zrejme neprišla zo dňa na deň. Kedy vznikla myšlienka, že by ste boli dobrým typom pre športové dvojice?
Disciplína športových dvojíc ma fascinovala odjakživa. Vždy som sledovala všetky prenosy súťaží a keď boli cez školu, tak som sa jednoducho s povolením rodičov vypýtala zo školy a sledovala som televízny prenos.
Keď som mala asi 12 rokov, pozerala som športové dvojice na jednom z tých veľkých podujatí aj s mamou.
Pretekári po svojich programoch odchádzajú do tzv. kiss and cry area a rozdávajú pusinky, zdravia svojich blízkych a milovaných ľudí a ja jej zrazu vravím: „Raz ma takto budeš vidieť v telke, budem robiť športové dvojice a posielať ti pusinky a pozdravy aj ja!“
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
