Nikto nás nikdy neučil, ako sa dobre porozprávať

Nezdá sa mi, že by ma to niekto niekedy učil alebo dával príklad. V našej rodine sme neviedli pravidelné hlboké rozhovory, rodičia si nesadli večer k vínu na gauč a nezhovárali sa o všetkom možnom. Aj kadejaké problémy sa riešili skôr skratovo, výbušne a vtedy, keď už nebolo iného východiska.

V hlave mi rezonovalo iba naučené a niekedy preceňované heslo – hovoriť striebro, mlčať zlato. Učil ma ho otec, ktorý si často myšlienky aj pocity nechával pre seba.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Hanbím sa. A možno by sme to mali robiť všetci Čítajte 

Verila som tej filozofii celkom dlho, no napriek tomu, keď sa začal môj prvý vážny vzťah, od začiatku som vedela, že bez komunikácie to nepôjde.

A môj bývalý partner mi doteraz vzdáva hold, že vraj komunikovať som ho naučila ja. Je to pritom tá najprirodzenejšia vec na svete.

Nie otvoriť ústa a viesť nič nehovoriaci small-talk, ale dozvedať sa o sebe aj o druhom, hýbať sa vpred, niekedy, ak máte šťastie, tak aj k cieľu.

Hovoriť však ešte neznamená komunikovať a mlčať nie je vždy zlato.