Nádaská: V chudobných oblastiach Slovenska si ľudia veľmi pomáhali, no aj škodili

Patríte k najznámejším etnologičkám na Slovensku. Prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?

Je to moja záľuba. Mám šťastie, že robím to, čo ma baví a je to moja celoživotná láska.

Etnológia je veľmi širokospektrálna veda. Mňa viac zaujíma historická etnológia zameraná na duchovnú, tradičnú ľudovú kultúru. Má význam ju skúmať, pretože spolu so staršími generáciami niektoré zvyky zanikajú a ja potom zachytávam len ich relikty.

Je to až detektívna práca, keď sa snažím zisťovať, kde majú jednotlivé zvyky korene. Mnohé z našich zvykov sa uchovali až od predkresťanského obdobia. Sledujeme, ako na ne vplývalo kresťanstvo, ako sa vyvíjali.

A ako sa zvyky u nás menili?

Vývoj jednotlivých zvykov bol ovplyvnený dokonca aj oblasťami, v ktorých existovali. Každý zvyk sa stáročiami mení.

Napríklad šibačka a polievačka. Dnes k nim mladá generácia dievčat nemá nijaký vzťah, ide skôr o odpor k týmto zvykom. Zdá sa im to ponižujúce, niečo ako útok na ich identitu ženy.

Ale v skutočnosti to malo znamenať opak, aby rozkvitli, boli zdravé, krásne. Šlo o vliatie akejsi magickej miazgy a sily z vŕbového prútika a táto sila sa prepájala so silou mládenca, ktorý dievča šibal.

Aj staré ženy sa chceli nechať vyšibať, aby aj ony omladli, opekneli a zdravie im slúžilo. Po polievaní a šibaní nasledovalo vždy aj pohostenie, no dnes je to často o alkohole. Ide o príklad zvyku, ktorý sa z niečoho pozitívneho zmenil na niečo, čo nie je veľmi obľúbené.

Je však veľmi dôležité poznať našu históriu. Keď sa nás naše deti raz na šibanie a polievanie opýtajú, bolo by fajn, aby sme im vedeli vysvetliť jeho podstatu.

V rámci svojej práce zbierate veľmi veľa informácií. V čom spočíva práca etnologičky?

Etnológ by mal veľa čerpať z terénnych výskumov a spájať to s prácou v archíve a so štúdiom odbornej literatúry.

Zaujímajú ma archaické výročné a rodinné zvyky a dlhé roky som sa venovala výskumu mágie. To všetko tvorí tradičnú duchovnú kultúru Slovenska. Treba chodiť aj do terénu.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Etnologička: Aj na slovenskej dedine boli panny len naoko Čítajte 

Rada chodím na celé Slovensko, ale k srdcu mi veľmi prirástlo to východné. Najradšej mám malé dedinky, ktoré pomaly nie sú ani na mape, ale žijú tam skvelí ľudia.

Ideálne je žiť v skúmanej lokalite niekoľko mesiacov či rokov, no to je v našich podmienkach pomerne ťažko realizovateľné. Preto robím opakované výskumy a chodím na dané miesto počas jari a leta viackrát, aspoň na dva týždne.

Vediem s ľuďmi rozhovory, pátram po informáciách a v zime potom spracúvam získané informácie a píšem.

(zdroj: Jana Liška)

A miestni vás prijímajú?

Sú určité postupy práce v teréne. Najprv sa treba predstaviť starostovi a oboznámiť ho, že tam chcem pôsobiť, aby ľudia nemali strach.

Za približne tridsať rokov praxe som sa však nestretla s tým, že by ľudia neboli ústretoví alebo že by ma ako výskumníčku neprijali. Snažia sa pomôcť.

Návrat k tradíciám sa v súčasnosti považuje za veľký trend. Je podľa vás záujem ľudí skutočný alebo ide vo všeobecnosti skôr o povrchnú snahu z tradícií ťažiť marketingovo?

História nám ukazuje, že záujem o ľudové tradície vytvára stúpajúcu a klesajúcu krivku.