Za sebou máte zaujímavý kariérny oblúk. Boli ste riaditeľkou súkromnej školy, no radšej ste sa stali učiteľkou na špeciálnej škole, kde pracujete výhradne s rómskymi deťmi. Aká bola vaša cesta?
Začínala som v bežnej sídliskovej škole, v triedach bolo viac ako tridsať žiakov a učilo sa na dve smeny. Mala som tam jedného rómskeho žiaka, ticho sedával v poslednej lavici. Raz som ho vyskúšala a s pokojným svedomím nechala prepadnúť.
Pre znižujúci sa počet žiakov som sa po rodičovskej dovolenke už nemohla do tejto školy vrátiť. Tak som si hľadala iné miesto pôsobenia a našla som si špeciálnu základnú školu. Nerozumela som rómsky, mala som obrovské predsudky a ani moja rodina nebola nadšená.
Potom sa však niečo zlomilo a ja som si s deťmi začala rozumieť. Rozhodla som sa, že zostanem, začala som študovať špeciálnu pedagogiku a prenikala do ich sveta.
Vtedy však prišla ešte ďalšia životná výzva.
Áno, v Košiciach sa vtedy otvorila prvá súkromná škola. Začala som tam učiť, no už po mesiaci som išla za riaditeľom špeciálnej školy, či by ma mohol zobrať späť.
Zuzana Révészová (50)
- Od roku 1990 pôsobí v štátnych aj súkromných školách.
- V súčasnosti pôsobí v Spojenej škole v Košiciach, kde učí deti s rôznymi vzdelávacími potrebami.
- Dlhodobo sa venuje téme inkluzívneho vzdelávania
- Pôsobí v mimovládnych organizáciách Eduma, Nadácia pre deti Slovenska, Človek v ohrození a v štátnom Metodicko-pedagogickom centre.
- Je vydatá, má dve dospelé deti.
Čo vám nevyhovovalo v súkromnom školstve?
Najmä atmosféra. Bolo to v deväťdesiatych rokoch, žiaci boli deti podnikateľov, mafiánov.
Chodiť tam bolo otázkou osobnej prestíže a veľmi výrazne sa to podpisovalo na vzťahoch.
Ale každá skúsenosť človeka niekam posunie, takže som získala zručnosti, o ktorých sa v našom školstve ešte nechyrovalo.
Prvýkrát som zažila rannú komunitu či kooperatívne vyučovanie, o ktorých som dovtedy len čítala. Toto všetko som preniesla aj na špeciálnu školu, kam som sa už o rok vrátila.
Aký bol návrat?
Škola sa práve vtedy zapojila do veľkého projektu Krok za krokom, čo bol vlastne prvý inkluzívny projekt na Slovensku. Pracovalo sa s celou komunitou školy a rodičmi, presadzoval sa iný typ vzdelávania a začalo sa pracovať s asistentom.
Môj asistent bol mladý Róm a spolu sme tvorili jeden z prvých párov učiteľ – asistent na Slovensku. Bolo to v roku 1999.
Ako ste si predstavovali takúto spoluprácu? Mali ste nejaké očakávania?
Bola som zhrozená. Učitelia na Slovensku boli a sú zvyknutí pracovať za zatvorenými dverami a nemajú vo zvyku, aby sa na nich niekto pozeral. Niet sa čo čudovať. Učiteľstvo je profesia prvého rozhodovania. My si sami všetko riadime a sami riešime problémy, ktoré na vyučovaní vznikajú.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
