Učiteľka: Nechceme, aby ľudia boli celý život na sociálnych dávkach

Za sebou máte zaujímavý kariérny oblúk. Boli ste riaditeľkou súkromnej školy, no radšej ste sa stali učiteľkou na špeciálnej škole, kde pracujete výhradne s rómskymi deťmi. Aká bola vaša cesta?

Začínala som v bežnej sídliskovej škole, v triedach bolo viac ako tridsať žiakov a učilo sa na dve smeny. Mala som tam jedného rómskeho žiaka, ticho sedával v poslednej lavici. Raz som ho vyskúšala a s pokojným svedomím nechala prepadnúť.

Pre znižujúci sa počet žiakov som sa po rodičovskej dovolenke už nemohla do tejto školy vrátiť. Tak som si hľadala iné miesto pôsobenia a našla som si špeciálnu základnú školu. Nerozumela som rómsky, mala som obrovské predsudky a ani moja rodina nebola nadšená.

Potom sa však niečo zlomilo a ja som si s deťmi začala rozumieť. Rozhodla som sa, že zostanem, začala som študovať špeciálnu pedagogiku a prenikala do ich sveta.

Vtedy však prišla ešte ďalšia životná výzva.

Áno, v Košiciach sa vtedy otvorila prvá súkromná škola. Začala som tam učiť, no už po mesiaci som išla za riaditeľom špeciálnej školy, či by ma mohol zobrať späť.

Čo vám nevyhovovalo v súkromnom školstve?

Najmä atmosféra. Bolo to v deväťdesiatych rokoch, žiaci boli deti podnikateľov, mafiánov.

Chodiť tam bolo otázkou osobnej prestíže a veľmi výrazne sa to podpisovalo na vzťahoch.

Ale každá skúsenosť človeka niekam posunie, takže som získala zručnosti, o ktorých sa v našom školstve ešte nechyrovalo.

Prvýkrát som zažila rannú komunitu či kooperatívne vyučovanie, o ktorých som dovtedy len čítala. Toto všetko som preniesla aj na špeciálnu školu, kam som sa už o rok vrátila.

Aký bol návrat?

Škola sa práve vtedy zapojila do veľkého projektu Krok za krokom, čo bol vlastne prvý inkluzívny projekt na Slovensku. Pracovalo sa s celou komunitou školy a rodičmi, presadzoval sa iný typ vzdelávania a začalo sa pracovať s asistentom.

Môj asistent bol mladý Róm a spolu sme tvorili jeden z prvých párov učiteľ – asistent na Slovensku. Bolo to v roku 1999.

Ako ste si predstavovali takúto spoluprácu? Mali ste nejaké očakávania?

Bola som zhrozená. Učitelia na Slovensku boli a sú zvyknutí pracovať za zatvorenými dverami a nemajú vo zvyku, aby sa na nich niekto pozeral. Niet sa čo čudovať. Učiteľstvo je profesia prvého rozhodovania. My si sami všetko riadime a sami riešime problémy, ktoré na vyučovaní vznikajú.