Lucia Hurajová: Nechcem, aby si ľudia mysleli, že "fušujem" do všetkých remesiel

Ste herečka, moderátorka a sadli ste si už aj na režisérsku stoličku. V ktorej úlohe sa cítite lepšie?

Som predovšetkým herečka. Bola by som nerada, keby si ľudia mysleli, že „fušujem” do všetkých remesiel.

Ale som prirodzene činorodý človek, a preto ma baví skúšať nové veci. Rozdiel medzi hraním, moderovaním, režírovaním či produkovaním, ktorému sa posledné roky venujem, je spôsob, akým prichádzate do kontaktu s divákom.

V prvom prípade je ten kontakt v niečom opojný, ale aj veľmi rizikový, lebo človek ide s kožou na trh.

V tom druhom prípade síce tiež, ale predsa len trochu zo závetria. Takže všetko má svoje výhody i nevýhody.

Vždy ste chceli robiť to, čo robíte, teda pôsobiť v umeleckej sfére, alebo ste sa v živote chceli stať niečím iným?

Ťažko povedať.

Vždy som mala isté vlohy, ktoré ma k umeniu prirodzene priťahovali. Pôvodne som však študovala francúzštinu na pedagogickej fakulte, ale už vtedy som mala veľa rôznych hereckých príležitostí, a tak som sa rozhodla, že skúsim štúdium herectva na VŠMU. A vyšlo to.

Mojím hlavným pedagógom bola pani Božidara Turzonovová. Ale priznám sa, že ešte donedávna som rozmýšľala nad tým, že by som si urobila ďalšiu vysokú školu.

Možno keby som sa mala znova rozhodovať, rada by som sa stala lekárkou aj napriek tomu, že ma od toho odrádzal otec aj starý otec (obaja lekári!), lebo to považujem za jedno z najvznešenejších povolaní vôbec.

Rok ste študovali v Paríži, čo pre mnohých znie ako sen – mladá, slobodná, sama v Paríži, všetky príležitosti pred sebou. Keď to hodnotíte spätne, čo vám ten rok dal?

Prečítajte si tiež: Režisérka Oteckov: Kým ma nepoznajú, tak sa ma niektorí aj boja Čítajte 

Bol to pre mňa jeden z najbohatších rokov na zážitky a skúsenosti, ale tiež rok plný tvrdej práce a odriekania.

Zvykalo sa mi ťažko, ale ako to už býva, v závere sa mi ešte ťažšie odchádzalo.

Vďaka základom z bilingválneho francúzskeho lýcea sa mi podarilo hrať vo francúzštine krásne roly. A čo mi ten rok dal?

Najmä som sa zorientovala vo veľkom svete a definitívne si ujasnila, že doň budem rada chodiť na návštevu, ale nepotrebujem v ňom žiť. A tiež priateľov, ktorých mám dodnes.

Lucia Hurajová (zdroj: archív L. H.)

Cítite sa viac doma na divadelných doskách alebo vo filme?

Na divadelných doskách, lebo mám s nimi viac skúseností. Ale som veľký filmový fanúšik a nesmierne obdivujem filmové umenie.

Veľmi obdivujem divadelných režisérov, ale tí filmoví mi pripadajú ako kúzelníci, ktorých triky nemáte šancu odhaliť.

Prečítajte si tiež: Lucia Siposová: Nahota v našom kabarete je hravá, nie vulgárna Čítajte 

Rada by som ešte prehĺbila svoje skúsenosti v tejto oblasti. Bolo mi však dopriate stáť viac na divadelných doskách, a aj preto ich asi prirodzene preferujem.

Každé divadelné predstavenie so sebou prináša mágiu prítomného okamihu, ktorý sa už nikdy nezopakuje a ktorý sa deje priamo pred očami divákov.

Ale rovnako obdivujem tie neopakovateľné chvíle „na pľaci“, ktoré môžu byť náročné, ale chvíľami aj veľmi zábavné.

Aký je to pocit stáť na javisku pred toľkými ľuďmi? Mávate niekedy trému?

Mávam stále trému. Myslím si, že mať trému je prirodzené a v mojom veku to súvisí najmä so zodpovednosťou.