Domov dôchodcov je miesto, ktoré si asi väčšina ľudí spája s osamelosťou. Je to tak, alebo ide iba o mýtus?
Samota a osamelosť predstavujú u starších ľudí v domove dôchodcov časté a nepríjemné stavy, ktorým sa snažíme vyhnúť. Treba však vedieť rozdiel medzi samotou a osamelosťou.
Samota je stav neprítomnosti ľudí. Často chceme byť sami so sebou, bez prítomností druhých a tento stav je pre nás prospešný. Vieme si jeho rozsah regulovať a meniť.
Osamelosť však môže nastať aj u ľudí v kolektíve, spoločnosti a spôsobuje psychickú nepohodu. Môže nastať po strate blízkej osoby, prepustení z práce, zhoršení zdravotného stavu, po negatívnom zážitku. Je dôležité byť s takýmto človekom čo najviac a snažiť sa pomôcť mu prekonať jeho negatívne pocity.
Martina Kotúčková (48)
- Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, vzdelanie si doplnila na Lekárskej fakulte UK a na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
- Pôsobila ako terénna sociálna pracovníčka Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.
- Šesť rokov vedie domov dôchodcov Ohel David, ktorý je určený preživších holokaustu.
- Je vydatá a má tri deti
Existujú ľudia, ktorí majú na prežívanie samoty lepšie predpoklady ako iní?
Všimla som si, že klienti, ktorí nemali deti či veľkú rodinu sa v domove oveľa ľahšie adaptujú na podmienky a možnosti v ňom a sú menej nároční. Samotu zvládajú, pretože sú na ňu naučení a vedia si vyplniť svoj voľný čas.
Klienti, ktorí sa celý produktívny život venovali početnej rodine, majú potom so samotou v starobe oveľa väčší problém.
Tu sa podsúva otázka, prečo sa ľudia s veľkou rodinou dostávajú do domova dôchodcov? V tomto smere stále panujú predsudky, že milujúca rodina starého človeka neopustí a neodloží.

S pribúdajúci rokmi sa u ľudí kopia zdravotné a psychické problémy, znižuje sa mobilita a stupňuje sa závislosť od pomoci druhých. Mnohí ľudia sú teda nútení využiť starostlivosť v inštitúciách.
Domov dôchodcov je miesto, kde sa stretnú tí, ktorých samostatnosť vo svojom vlastnom prostredí je natoľko obmedzená, že musia svoje súkromie opustiť.
Toto rozhodnutie, vzhľadom na zdravotný stav klienta, musí zväčša urobiť rodina a príbuzní, ktorí často narazia na svoje fyzické aj psychické limity. Je to vždy veľmi ťažké, no často spojené s vyčerpanosťou všetkých zainteresovaných, čo celý proces urýchli.
Následne sa u rodiny môžu dostaviť výčitky, pocit viny, citové vydieranie zo strany blízkeho. Väčšina seniorov prichádzajúcich do DD sú vdovy, vdovci, ktorí žijú sami aj desiatky rokov.
Ako sa dá tento proces zmierniť?
Myslím si, že pri tak vážnom rozhodnutí, akým umiestnenie do domova je, je najdôležitejšie ostať v kontakte s rodinou, blízkymi, opatrovateľkou. Je dôležité, aby človek nemal pocit odcudzenia a aby mal v prípade jeho schopností možnosť rodinu navštíviť.
Veľa závisí od vzdialenosti, ktorú musia rodiny prekonávať, aby mohli svojich blízkych navštevovať. Odporúčam preto zistiť dopredu možnosti umiestnenia v okolí, aby ho všetci blízki mohli navštevovať čo najčastejšie. Samozrejme, nie vždy platí, že čím bližšie umiestnim rodinného člena, tým častejšie ho budú navštevovať.
Čím viac ochoty a pomoci prejaví rodina, tým ľahšie prebieha adaptačná fáza. Tá nie je ľahká pre toho kto nechce, ani pre toho, kto chce. A už vôbec nie pre toho, kto musí.
Nestáva sa, že ak bol človek dlho sám, je pre neho pobyt v domove obrovskou spoločenskou zmenou k lepšiemu?