Hanbím sa. A možno by sme to mali robiť všetci

Som trémistka a hrozne sa hanbím. Možno tak nepôsobím vždy a možno si to neuvedomia všetci, čo sa so mnou rozprávajú, no je to tak.

Patrím k ľuďom, ktorých niekedy pochytí hanba už pri predstave, že sa budú hanbiť.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ukážte svetu, akí ste zraniteľní, inak strácate čas Čítajte 

Hanbím sa cudzích ľudí, bojím sa, že poviem alebo spravím niečo hlúpe a mám trému vystupovať na verejnosti.

Keďže som však akýmsi nedopatrením navštevovala konzervatórium - školu, ktorá zo mňa mala vychovať herečku (len keď to píšem, cítim stres a potia sa mi dlane), naučila som sa hanbu a trému maskovať.

Zvyčajne sa teda pred ľuďmi nerozplačem ani neutečiem, na verejnosti sformulujem zmysluplnú vetu a dokonca sa mi ani hlas netrasie, no zvyšok môjho tela reaguje po svojom.

Srdce mi tlčie ako o závod, v bruchu škvŕka, podlamujú sa mi kolená a na krku a hrudi mi vyrazia červené fľaky, ktoré vyzerajú, akoby som práve dostávala anafylaktický šok.