Ukážte svetu, akí ste zraniteľní, inak strácate čas

Mám takú zvláštnu úchylku. Zbožňujem sa dívať na ľudí v dvoch špecifických situáciách – keď spia a keď tancujú. Robí mi to podivnú radosť a mám pocit, že vtedy prenikám do ich najzraniteľnejšieho ja.

Na človeka, ktorý spí, sa totiž nedokážete ani hnevať alebo krivo pomyslieť. Je to jeho najčistejšia forma, v ktorej sa na nič nehrá. Môže byť aj v smiešnej polohe alebo s výrazom, ktorý by za bdelého stavu považoval za trápny. Je krehký, odovzdaný, nechránený.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dobrou hrou sa aj dospelí zbavia frustrácií Čítajte 

Niečo podobné si vravím aj vtedy, keď stojím uprostred davu na koncertoch či vystúpeniach. Diváci sa vlnia, najprv len trochu, potom sa úplne odviažu a začnú divoko tancovať, spontánne, bez prípravy a bez ostychu.

Vytypujem si takto niektorých jednotlivcov a sledujem ich číru radosť z pohybu, z tých zábavných, no uvoľnených vykrúcaní rúk, nôh a bokov.

Občas sa pristihnem, ako sa pri tom hlúpo usmievam a vtedy si poviem, že toto je autentická človečina. A podobných chvíľ nebýva veľa.