Režisérka Oteckov: Kým ma nepoznajú, tak sa ma niektorí aj boja

Vyštudovali ste slovakistiku a estetiku. Prečo ste sa rozhodli aj pre štúdium divadelnej réžie na VŠMU?

Ako sedemnásťročná som neverila, že by ma na VŠMU mohli vziať. U nás na východnom Slovensku koloval taký mýtus, že sa tam jednoducho nedá dostať a ja som mu podľahla.

Nemohla som však žiť bez umenia a literatúry, a tak voľba prirodzene padla na filozofickú fakultu.

Keď som potom nastúpila na VŠMU, všetko do seba zapadalo, bola som staršia, mala prirodzenú autoritu pred spolužiakmi hercami a najmä za sebou dejiny, filozofiu či umenovedné predmety, prečítané slovenské diela od stredoveku po súčasnosť a mohla sa naplno venovať vzdelávaniu v oblasti divadla.

Komediantkou som bola od útleho detstva a s tým nič nenarobíte, túžba tvoriť ma dobehla. Ako mi humorne povedal profesor Oliver Bakoš po štátniciach: „Kedz maš talent, ta še neubraniš.“

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Stále je viac režisérov mužov ako žien. Boli vaše pracovné začiatky sťažené práve pre pohlavie?

Nedávno som čítala, že v Hollywoode pripadá na dvadsať mužov režisérov iba jedna režisérka. Žena režisérka je určite menšinová profesia, ale s predsudkami bojujú aj ženy v iných oblastiach.

Prečítajte si tiež: Oceňovaná režisérka: Neviem si predstaviť režírovať a byť dva mesiace bez detí

Takúto debatu sme pri víne viedli s mojimi priateľkami. Každá mala nejakú skúsenosť so stereotypizáciou. A zväčša dostali aj „dobre mienené rady“, prečo by svoju profesiu nemali robiť, alebo sa v nej rozvíjať.

Zazneli aj extrémy typu „Pri plotni a deťoch ti bude lepšie!“. Je to o to smutnejšie, že takéto slová niekedy zaznejú aj z úst pedagógov. Zažila som aj odmietnutie. Raz pre vek, potom pohlavie, ale aj pre to, že pochádzam z východu.

Na druhej strane ja som mala skvelých pedagógov, ktorí ma podporovali, hoci možno osobne im boli bližší iní spolužiaci.

Rovnako aj u viacerých riaditeľov a umeleckých šéfov divadiel som našla partnerov na diskusiu, ktorých viac zaujímalo, čo a ako robím, aké sú moje doterajšie výsledky. Dali mi príležitosť a s mnohými spolupracujeme dodnes.

(zdroj: Petra Bošanská)

Pôsobíte dosť rázne. Majú pred vami herci rešpekt?

S hercami mám veľmi dobré vzťahy, viem byť veľmi náročná a áno, kým ma nepoznajú, tak sa ma niektorí aj boja, ale zas aj veľa chválim, debatujem a snažím sa vytvoriť im čo najlepšie podmienky na prácu.

Z vlastnej skúsenosti viem, čo herecká profesia obnáša. Na druhej strane neznášam maniere, nesústredenosť a rozmaznanosť. Stáva sa to najmä mladým hercom, ktorí sa nečakane, ale rýchlo stanú slávnymi a zmenia svoje správanie voči iným spolupracovníkom alebo začnú mať lajdáckejší prístup.

Vtedy cítim istý smútok aj sklamanie. Možno by na škole pomohol predmet „ako sa zo slávy nezblázniť“ a pre menej úspešných zas predmet „ako prežiť za každých okolností“.

Je to však individuálne. Moja skúsenosť hovorí, že čím väčší talent, osobnosť a profesionál, tým príjemnejšia a bezprostrednejšia komunikácia aj spolupráca. A to sa dá uplatniť na všetky umelecké pozície v oblasti divadla aj filmu.

Všetci sme tak trochu šibnutí, veď pracujeme s emóciami od rána do noci. Ak tvorivý proces projektu nevalcuje niečie ego či samoľúbosť, býva to vždy nádherné životné obdobie.

Venujete sa nielen divadlu, ale aj televíznym projektom. Aký je rozdiel medzi divadlom a televíziou z pohľadu režiséra?

Divadlo a televízia sú dnes dva rôzne svety. Možno za čias legendárnych televíznych pondelkov to bolo iné.