To zvolanie, ktoré v sebe kombinuje úpenlivú prosbu aj akýsi rozkaz, prichádza niekoľkokrát denne. „Môžeš sa ísť so mnou hrať?“ Nie vždy sme z tohto zvolania nadšení. Aj napriek tomu, že hry štvorročného dieťaťa oplývajú veľkou fantáziou, už mesiace prebiehajú podľa rovnakého scenára.
Zo skladačiek najskôr postaví rodinu, ktorá je veľmi podobná tej našej, sú v nej rovnakí členovia, podobní priatelia a deje sa v nej tá istá každodenná rutina ako u nás.
No postavička - dieťa má superschopnosti a medzi čistením zubov a spaním si odbehne zachrániť svet pred inváziou hadov, pavúkov alebo robotických monštier.
Moja úloha je hrať vydesený dav a jačať.
Ako som v nocľahárni pre bezdomovcov pochopila Vianoce Čítajte Mesiace jačania sa však zunujú každému. Synovi sa snažíme podsúvať iné hry. Spoločenské hry aj kreslenie, bábky aj autá. Všetko je nudááááá a jeho svet je „len“ o stavaní, rodine a zachraňovaní sveta.
Viem však, že ak deti chcú opakovať jeden typ hry, pomáhajú si tým prejsť istým procesom. A tak trpezlivo jačím.
Nie sú to však len deti, ktoré možno počas hry skúmať, analyzovať a dávať im priestor, aby sa naplno prejavili. V poslednom čase si to u dospelých všímam často. A ani ja nie som výnimkou.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
