Ako som v nocľahárni pre bezdomovcov pochopila Vianoce

Volá sa Peter. Má hipsterskú bradu, šik sveter a dobre padnúce nohavice. Vyzerá ako stredoškolský učiteľ zemepisu s dobrotivým úsmevom. Na Štedrý deň, vlastne by sme už mohli povedať večer, prichádza do nocľahárne Depaul. Líha si v miestnosti s desiatkami ďalších, ako je on.

Volá sa Anna. Má tmavohnedé vlasy a zdá sa, že nevie, čo je to úsmev. Stojí v rade s Petrom, no keďže je žena, do nocľahárne ju po odbití siedmej hodiny púšťajú medzi prvými s ďalšími ako ona. Vlastne nie, Anna trochu vytŕča – doslova. Pod teplou bundou skrýva vypuklé brucho a v ňom rastúci život. Sú Vianoce a ona spí tu, medzi ďalšími ženami bez domova.

Volá sa Michaela. Ešte skôr, než sa všetci prihrnú k bránam nocľahárne, kráča k nej v nepríjemnej tme aj ona a v mrazivom počasí má pocit, že v rukaviciach jej ruky skrehli až na kosť. Potom sa dostane do tepla skôr ako všetci ostatní, všetci ako ona, a pritom takí vzdialení. Onedlho nato im rozdáva plachty a deky, nakladá večeru a pripravuje raňajky. A to som ja.