Pred niekoľkými rokmi som položila svojej sestre predvianočnú otázku, či mám jej dcére kúpiť obrovský dom pre bábiky alebo nadrozmerného plyšového psa. So stoickým pokojom mi povedala, že je jej to srdečne jedno, ale mám rátať s tým, že každú hlúposť, z ktorej jej dieťa vyrastie, raz doručí k nám domov.
Rýchlo som pocítila rizikovosť situácie a jej dcéra dostala pod stromček od tety iba nejakú maličkosť.
Dnes už viem, že nemusela dostať žiadnu. Bol to ten typický darček z povinnosti, ktorým sú deti a ich rodičia počas sviatkov vystavené. Do dvoch dní zmiznú z očí, do dvoch týždňov upadnú do zabudnutia v prachu pod posteľou a pri jarnom upratovaní ich vyhodia.

Myslíte, že hračky, ktoré narýchlo kúpite deťom svojich kamarátov, súrodencov alebo aj vlastným potomkom, budú mať iný osud?
Väčšina ľudí má pocit, že deti musia vždy a od každého niečo dostať. Aspoň maličkosť. Drobnosť od babiek, prababiek, ujov, kamarátov.
Áno, úmysel je iste dobrý a len sotva môžete druhým vyčítať, že na vaše deti myslia a chcú ich obdarovať. Pravda je však taká, že práve vďaka týmto milým (a v lepšom prípade) malým hračkám v deťoch normalizujeme zbytočnosti.