Rádioterapia ju vysiľuje, do telefónu priznala, že býva taká slabá, že ju po nej musia odviezť na vozíčku a po chemoterapii už spadla a rozbila si koleno. Napriek tomu Oľga Feldeková v každej situácii vyžaruje obdivuhodný optimizmus a nestráca svoj typický humor. Presvedčiť sa o tom môžu všetci diváci obľúbenej talkshow Sedem.
Váš humor v relácii Sedem je veľmi ľudský, väčšina vašich príhod a postrehov pôsobí, akoby ste ich sama zažili. Je to naozaj tak alebo sa vám so svojimi príbehmi zdôverujú kamaráti, či aj neznámi ľudia? Kde beriete inšpiráciu?
Mám šťastie, že sa ustavične okolo mňa niečo deje. Iste sa všeličo deje okolo každého. Ja to možno ostrejšie vnímam. Najčastejšie sa mi dejú veci, z ktorých vychádzam ako trápna postavička.
Spomienky na ne potom zaháňam doma spevom. Mám však odskúšané, že keď o nich porozprávam verejne, hanba z toho, ako som sa strápnila, zoslabne a sama sa nad sebou zasmejem.
Oľga Feldeková (75)
Narodila sa 28. marca 1943 ako Oľga Lukášková. Vyrastala v Tvrdošíne.
Pracovala ako robotníčka v Tesle v Nižnej, neskôr vyštudovala žurnalistiku.
V rokoch (1977 – 1983) bola redaktorkou Nového slova mladých, potom pracovala ako scenáristka a dramaturgička Slovenskej filmovej tvorby.
Napísala šesť prozaických kníh – Sťahovanie na mieste (1976), Dievča a šťastie (1979), Veverica (novela, 1985), Poviedky (2003), Kým som šťastný (2013), Minútové romány (2018), začínala tvorbou pre deti Dnes vám hráme v zlatom ráme (1974, spolu s manželom), Rozprávky pre dievčatko (1975).
S manželom Ľubomírom Feldekom vychovala päť detí a má deväť vnúčat.
V zábavnej relácii Sedem už roky vtipne glosuje aktuálne udalosti. Jej autori si ju vraj všimli vďaka stĺpčekom v TV Oku.
Hádam nikto tak nezviditeľnil Oravu ako vy, keď chodíte domov, ako vás vítajú rodáci?
Na Orave som prežila detstvo až do svojho sedemnásteho roka. Orava bola pre mňa rozprávka, ktorú som vnímala ako naozajstnú.
Zaslúžil sa o to môj ujo, ktorý bol veľké dieťa, veril rozprávkam a naučil im veriť aj mňa.
Ostalo mi to dodnes. Verím v anjelov aj čertov. Keď mi niekedy zíde na um zlá myšlienka, ako občas každému človeku, verím, že mi ju vnucuje čert a v duchu zakričím: „Zmizni, čertisko!“ Funguje to. Zlá myšlienka sa vyparí a môžem myslieť na niečo pekné. Aj toto ma naučil môj ujo.
Svojich rodákov vídam zriedka. Orava je veľmi ďaleko a ja nie som cestovateľ. Ešte šťastie, že môj brat a jeho rodina občas prídu do Bratislavy. Z Oravy do Bratislavy je to dolu kopcom, a teda akoby aj bližšie.
Hovoríte, že nie ste cestovateľ, ale so Sedmičkou cestujete na vystúpenia po celom Slovensku.
Neputujeme len po Slovensku. Boli sme aj v Londýne, aj v Manchestri. Keď Eňa (Elena Vacvalová, pozn. red.) tieto zahraničné zájazdy spomenie v nejakom meste na Slovensku, publikum sa rozosmeje. Neveria nám.
Boli sme pozvaní aj do Kanady. Odmietli sme, je to priďaleko. To pred publikom ani nespomíname. Považovali by to za preháňanie. Ale je to naozaj tak, že nám dnes rozumejú aj v krajinách, kde predtým Slováci nežili.
Kedysi by nám rozumel len Móric Beňovský na Madagaskare, dnes je slovenská menšina všade. (Len na Madagaskare dnes asi nie je – tam nás ešte nepozvali.)
Je vám pri spoločných cestách veselo, alebo je to skôr únavné? Niektorí svetoví komici (ako Rowan Atkinson) o sebe tvrdia, že zabávajú až s postavou a v súkromí nie sú vtipní, ale skôr nudní, všední, tichí. Ako je to s vami a ostatnými členmi Sedmičky?

Áno, o komikoch sa hovorí, že v súkromí sú smutní. Aj František Kožík má v románe Najväčší z pierotov takú anekdotu, ako príde k lekárovi ťažkým smútkom trpiaci pacient.
Lekár mu poradí: „Choďte do divadla Funambules, tam vystupuje mím Deburau, ten vás určite rozveselí.“ Pacient odpovie: „Deburau ma nerozveselí.“ Lekár sa pýta: „Prečo si to myslíte?“ A pacient odpovie: „Ja som Deburau.“
O nás to však neplatí. Od chvíle, keď si sadneme do auta, sa neprestávame zabávať. Občas si myslím, že je škoda, že to nenahrávame. Tie naše rozhovory v súkromí sú niekedy veselšie než tie na javisku. Ale nie všetko sa hodí pre verejnosť.
Koľko času máte na prípravu na reláciu? Koľko z toho, čo v nej odznie, je pripravené a koľko je momentálna improvizácia?
Témy do relácie píše Marián Leško. Už nás dobre pozná, usiluje sa vymýšľať také, o ktorých si myslí, že nám sadnú. Mne niekedy sadnú, niekedy sa trápim, keď mi nič veselé nenapadne.
No pred kamerou sa už netrápim. Ak niekto z nás odbočí od témy, inšpiruje druhých. Často sa rozhovoríme celkom o inom, ako bolo pôvodne v pláne a stáva sa, že práve to sa vydarí.

Kto si rád zažartuje na účet niekoho z tímu?
Milan Lasica si rád zažartuje na účet ktoréhokoľvek z nás (vrátane seba). S veľkou chuťou si zo mňa uťahoval, keď som sa vo Zvolene pýtala obecenstva, prečo dovolia, aby im vyrúbali stromy na Kráľovej holi. Poplietla som si totiž Kráľovu hoľu s Poľanou. Hlavná zásada ale je vedieť si urobiť žart samého zo seba. To má u obecenstva vždy zaručený úspech.
Máte niektoré témy na glosovanie radšej ako iné? Mne sa vidí, že k prehreškom našich politikov ste láskavejšia či ohľaduplnejšia ako vaši mužskí kolegovia.
Na strieľanie z politikov sú kompetentnejší moji kolegovia. Ja ani presne neviem, kto je kto a mohlo by sa mi stať, že aj politika s politikom si pomýlim, tak ako Poľanu s Kráľovou hoľou.
Vaši diváci vedia, že vás v lete zasiahla choroba, ktorú všetci nazývajú zákerná. Ako sa v takej situácii dokážete preladiť na žartovanie?
Nemusím sa prelaďovať. Mám okolo seba ľudí, ktorých mám rada a oni mňa. Nie je dôvod, aby mi nebolo veselo a aby som sa nezasmiala na tom množstve veselých príhod, čo postretli mojich priateľov.