My rodičia sa často usilujeme upokojiť, potlačiť, alebo dokonca udusiť hnev našich detí. Život je hektický, všetko sa deje rýchlo. Hnev nás spomaľuje. Stresuje nás.
Ale prerušený hnev je presne to, čo ho robí takým silným a prečo je potrebná sociálna zmena, hovorí Rebecca Traisterová v jej novej knihe Dobrý a šialený: Revolučná sila ženského hnevu.
Táto kniha je jedna z dvoch, ktoré vyšli na jeseň, a ktoré sa zaoberajú prelínaním sa rodu s hnevom.
Vypočula som si Traisterovej prednášku v miestnej knižnici a odišla som zamýšľajúc sa, či práve moja túžba po pokojnej domácnosti narúša potenciál mojich dcér, aby raz nastolili mier vo svete.
Druhá kniha Hnev je ona: Sila ženského hnevu od Soraye Chemalyovej približuje rozsiahly výskum nášho rodového vzťahu k hnevu.

Existuje len malý rozdiel medzi tým, ako chlapci a dievčatá prežívajú a vyjadrujú svoj hnev, hovorí Chemalyová, ale je veľký rozdiel v tom, ako naň reagujeme.
Dievčatá sú chválené za to, že sú milé, ochotné a nápomocné. Kým deti nastúpia do škôlky, vedia, že pre chlapcov je zlosť normálna, no pre dievčatá nie.
„Sme takí zaneprázdnení, aby sme naučili dievčatá správať sa milo, až sme ich zabudli naučiť to, že majú právo byť rešpektované,“ tvrdí Chemalyová. Následky si nesú do dospelosti.
Výskum ukázal, že tak ako dievčatá a chlapci, aj ženy a muži prežívajú hnev rovnako, no muži ho častejšie verbálne vyjadria, zatiaľ čo ženy si ho nechávajú pre seba. Pri tom strácame našu schopnosť brániť sa, hovorí Chemalyová.
Jedna štúdia zistila, že v 75 percentách prípadov každodennej diskriminácie si ženy myslia, že by mali odpovedať asertívne, ale v skutočnosti len v 40 percentách prípadov niečo povedia. Hnutie MeToo je rozhodnuté zmeniť to.